Zjavne pochopil, čo som mu tým chcela povedať. Potom som vyšla von a natiahla ruku mlčky som ju držala nad zemou. V tom momente začali zo zeme rásť potraviny. Teraz tým nemyslím mäso a ani konzervy alebo keksy, to nie. Jednoducho tam začali klíčiť rastliny s plodmi ako paradajka, uhorka a mnoho iných.
Keď som sa vrátila aj s jedlom dala som sa do varenia.
Rozhovor začal on. “Takže tu si bola celý ten čas a skúšala, čo dokážeš?“
“No, nie tak celkom...ale prosím nikomu o tomto nehovor...vážne prosím.“
“Jasné, toto bude tajomstvo len medzi nami dvoma...“
“Len medzi nami...dvoma.“ zopakovala som po ňom.
Viac si nepamätám – omdlela som.
“Jane! Jane? Si v pohode? Zrazu si omdlela....“ pýtal sa – len sa mi to zdalo? – ustaraným hlasom .
“Som OK. Asi som to len prehnala s využitím mojich síl. Ale je to pekné. Páči sa mi tá sila....“ hovorila som zo zavretými očami ponorená v svojich myšlienkach. Mike chcel namietnuť – asi to, že by som svoje sily nemala zneužívať či čo – ale ja som pokračovala.
“...koľkým ľudom s ňou môžem pomôcť. Môžem ochrániť to čo milujem či už je to vec alebo osoba....proste budem mať silu ochrániť to čo je pre mňa dôležité. A to sa mi páči.“ Keď som to dopovedala, otvorila som oči a mala som možnosť na okamih zazrieť Mikovu prekvapenú tvár ktorú avšak ihneď nahradila grimasa.
/Povedala som niečo zle? Alebo čo? Proste to tak cítim, ak sa mu niečo nepáči tak môže ísť do...(no-však-vy-viete-kam)./ práve toto mi prebleslo hlavou. Viac som to neriešila.
Potom som sa postavila.
“Ako dlho som bola mimo?“ spýtala som sa.
“Len chvíľu. Asi desať minút alebo tak nejako.“ Odpovedal.
“Je ešte jedna vec čo som ti neukázala. Ale...no OK nič. Poď.“ Povedala som a zaviedla som ho ku tajným dverám. Pomaly som ich otvorila a vystrčila Mika von ja som šla hneď za ním a zavrela som za sebou rýchlo dvere.
“Tu som sa ocitla keď som to preskúmavala. Bola som hladná tak to bolo vhod.“ Povedala som s úškrnom načo on poznamenal:
“Ty si ale trdlo..“ ale tiež sa smial. Bolo to príjemné smiať sa s ním.
V tom momente pred dom vybehli s panikou nejaký ľudia. Všetci kričali “Pomoc“. Ale nik nevedel prečo.
Rozbehla som sa tam – Mike mi bol v pätách.
Zrazu sa pred nami zjavilo nejaké lietajúce čudo. Bolo to ako obria osa skrížená s hadom a ďalšími neviem akými bytosťami.
“Pre Pána Kráľa...čo to je?“ pýtala som sa ale v mojom hlase nebola ani známka zvedavosti, ba ani strachu.
Moje oči sa rozšírili.
“Nedopustím, aby sa niekomu niečo stalo!“ /a hlavne nie tebe.../ posledné som si dopovedala v hlave.
“Nie to nesmieš....nesmieš do toho zasahovať.“ Povedal Bohvie prečo.
Nestihla som nijako zareagovať – rozbehol sa.
“Nieeee....zbláznil si sa! Veď si zranený!“ zakričala som ne neho.
Nepočúval ma. Nevedela som čo robiť. Potom ho tá obluda hodila na zem na chrbát a akýmsi chápadlom mu chytil ruku – tú spálenú od môjho incidentu – zreval od bolesti. To bol signál. Ani neviem ako som vyvinula tú svetelnú rýchlosť. Zrazu som stála pri nich. Chytila som to chápadlo a odrhla ho teraz zrevala od bolesti obluda.
Môj výraz bol nasledovný: moje oči boli stelesnenie nenávisti, odstrašujúce. Moje ústa boli ako diera do pekla, pretože zvuky, ktoré som pri útoku vydávala by normálny človek nedokázal.
Hýbala som sa neuveriteľne rýchlo. Raz som bola tu a raz zasa tam. Inštinktívne som chytila svoj meč a švihnutím som oblude odsekla hlavu. Meč som otriasla od krvi toho tvora a zasunula ho späť.
Zrazu som si uvedomila čo som urobila. /čo sa stalo? Čo som urobila? Ako? Ako som to urobila?/ len som stála ako zamrznutá a zmätená.
“Au...do kelu...povedal som ti že sa do toho nemáš miešať, nie?“ zrazu sa ozval Mike. Tá ruka ho musela skutočne bolieť.
Otočila som sa na neho zo zaslzenými očami.
“Ale keď ty si tak zreval od bolesti, nemohla som...nemohla som ťa tam nechať a nepomôcť ti...“ slzy sa mi začali kotúľať dolu tvárou. “Si...si v poriadku?“
Pozrela som sa na jeho ruku mal ju veľmi zvláštne vytočenú. Ešteže sa viem postarať aj o takýto typ zranení – pracovala som ako výpomoc v nemocnici, kde som sa čo to naučila.
Okamžite som reagovala, zodvihla som dve podobne vyzerajúce palice, nejaké dlhé listy a odtrhla som si kúsok látky s rukáva. Položila som to pred neho a chytila mu ruku.
Slzy mi začínali schnúť na lícach. Ja som sa však sústredila len na zranenie.
“Teraz to bude bolieť, musím to napraviť.“ Varovala som ho, a on prikývol. Trhom, som otočila jeho ruku, ktorá sa teraz vrátila do pôvodného stavu. Aj napriek môjmu varovaniu zreval od bolesti. Zatvorila som oči /Prepáč/ prebleslo mi mysľou. Otvorila som ich.
Chytila som svoje náradie.
Najprv som oviazala dlhé listy, okolo ruky ako chladiaci materiál. Potom som priložila tie dve palice k ruke a nakoniec kusom látky zaviazala.
“Nateraz je to v poriadku, ale bude to treba previazať, viac spevniť.“ Povedala som mu a pomohla mu vstať. Prikývol a udivene na mňa pozeral. Nič som mu nevysvetlila. Moje myšlienky boli úplne niekde inde. Hneď ako som sa postarala o jeho ranu, začala som uvažovať o tom, že aj keď som teraz ten meč ovládla, nabudúce to možno nevyjde a mala by som sa naučiť s ním narábať. Naozaj narábať, nie iba švihať ako malé dieťa s hračkou. Neprítomne som sa chytila meča a prechádzala po jeho rukoväti.
“Ak chceš tak ťa to naučím...“ povedal Mike, akoby mi čítal myšlienky.
Jemne som sa pousmiala. “Ďakujem, ja sa zasa budem snažiť. Nechcem byť na príťaž.“
„Ty nie si. A...ďakujem.“ spýtavo som sa ne neho pozrela. “veď...si mi predsa zachránila život.“ Dopovedal s menšími problémami a nemalým rumencom. Ach som to ja ale mrcha, že som ho to donútila povedať. Ale ani netušíte aký bol pri tom rozkošný. S takýmto námetom sme došli domov. Ku mne – bolo to bližšie. Našla som potrebné veci a riadne som mu ranu ošetrila. Povedala som mu, že sa nemá – nesmie – namáhať a dala som mu jeden liek, ktorý som si doniesla a stále ho nosím zo sebou – tlmí bolesť ale spôsobuje ospalosť - s tým som ho poslala rovno do postele. Avšak, nevedela som či cestu zvládne a tak som mu robila doprovod.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár