Ten pokoj mi priniesli do života moje tri krásne dušičky. Zmenili môj život, od základov. Možno to tak nevyzerá, možno som vždycky taká, ako kedysi. Ale len navonok. Do vnútra mi nik nevidí, iba ja sama. Keby som začala písať, čo všetko pre mňa znamenajú, čo pre mňa urobili, tak som tu do rána. A to ich poznám presne od 21.9.2010. Je to krátko, ale predsa, stojí to zato.
Tento dátum mnoho študentom pripomína niečo. Áno, nástup do školy. Na vysokú školu. To som našťastie absolvovala aj ja. A verím tomu, že to takto malo byť! Že som sa omylom dostala na ten program, aký mám, že ma tam prijali... Dostala som sa preto, aby som našla pokoj v duši. Ale nie taký ako vo filme, ale taký priateľský všetkým a hlavne mne.
Aby to nebolo len tak v anonymite, dovolím si zverejniť aj ich mená. Nemám síce ich súhlas, ale dúfam, že sa im to nebude priečiť. Veď čo tam po mene. Janky, Zuzky, Katarínky či Viktorky je na svete, teda na Slovensku habadej.
Tak reč je o krásnych dievčatách Dominike, Kristínke, na čele s Ivankou.
Tieto tri baby sú tak rozdielne a predsa máme niečo spoločného. Ivanka je člen, náš vodca, naša hlava (aspoň podľa mojich uvážení), naša múdra hlavička. Niežeby sme my tri neboli múdre, ale ona má čosi do seba. Na všetko má odpoveď, všetko vyrieši. Vie aj poriadne sprdnúť človeka, keď má nejaké hlúpe pripomienky, ktoré nestoja zato! Začiatky s ňou sú úžasné. Ju poznám „najdlhšie“. Najdlhšie preto v úvodzovkách, lebo sme sa stretli na zápise. Nekontaktovali sme sa, len sme vedeli o sebe. Až potom na uvítaní sme sa opäť stretli. A tak sa aj stalo, že náhodou sme sedeli vedľa seba, čiže mohli sme na seba pokrikovať. No najhoršie na tom bolo, že nevedeli sme mená. Veď to je nepodstatné. Hlavné je, že vieme o sebe.
Dominika je našou druhou „obeťou“. Ja s ňou mám toho viac spoločného. Sme náhodou z rovnakej školy, čiže máme fakt prúser. Obe vieme úžasne spievať a veru aj kresliť . Takú obetavú slečnu a tak nápomocnú dušu som nevidela. Stále každým dňom srší optimizmom, dobrou náladou a jej úžasným hlasným smiechom! No ale to mi len dáva opäť úsmev na mojich perách, lebo viem, že pri týchto tu osôbkach sa môžem a teda aj cítim bezpečne. Na uvítaní som ju veru nespoznala. Vedela som, že blondínka, zdravo šialená, no spoznáte ju v takom dave, kde je 96 dievčat a 2 chlapci? Ale tak náhoda či „tak to malo byť“ stretli sme sa! A z malej nenápadnej kofolky sa postupne vykľulo kamarátstvo. Také kamarátstvo, ktoré siaha (zatiaľ) až do výšin. Vždy a všade spolu! No sem-tam nájdu sa výnimky, keď je na práci niečo iné, ale tak spoločné učenie, nákupy v *Sekáčov* (no študentky chudobné sme, šetríme), sem-tam pivo so sprite-om a slamkou (ja som to síce neabsolvovala) či kadejaké halušky na prednáškach a seminároch. Proste sme to my. Nerozlučná štvorylka, ktorá bude, dúfam, trvať až do skončenia vekov .
A aby som nezabudla a spomenula aj tú našu štvrtú prisťahovalkyňu, je to Kristínka. Dievčina, čo sa k nám „pripľantala“ len tak náhodou. Šup a je to tam! Veselé, šialené (ale zdravo), také ako Dominika (aj keď každý je jedinečný, žiaden klon). Priniesla k nám takú atmosféru a opätovný smiech. A taktiež aj náladu na Sekáče, staré známe. A čo len to. Ešte nám ukázala mnoho a mnoho vecí.
No ale nie to som chcela. Chcela som Vám len dievčatá napísať (aby ste mi ozaj uverili), že som strašne šťastná, že Vás mám, že ste mi ukázali tú správnu cestu. My nepotrebujeme akcie typu – chľastačka – bar – a ......., my trávime akcie trochu inak. Proste dievčatá mi ukázali, že netreba sa hanbiť za vieru, ukázali mi, že existujú aj mladí ľudia, ktorí dokážu otvorene hovoriť o Bohu. Už sa to nehanbím povedať či napísať ani ja. Pri nich som zažila hoc len za tie dva mesiace toho dosť, zažila som prvú rockovú omšu, zažila som prvé stretko, zažila som prvýkrát taký dav mladých ľudí na koncerte a či uveria, alebo nie, pomohli mi vo vzťahu. Pomohli mi odnaučiť sa nadávať a slušne sa správať či mať dobre myšlienky. Ale...
Dievčatá z DPEB, veľmi Vás zbožňujem a ďakujem Bohu, že ste sa mi pomotali do cesty, aby ste mi ukázali ten správny smer
Tak a teraz je naším poslaním dobojovať to! A nevzdávať sa! Ešte máme pred sebou krásnych 5 rokov života, tak nekazme si ich a žime!
A dievčatká zo 4. A, ani na Vás som nezabudla! Nebojte sa, v mojom srdiečku máte svoje vyhradené miesto.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
1. 8.augusta 2011 21:22
z 1. 4 odsekov som si myslel, ze mas 3jicky☺
2
@antifunebracka no citala som si to zas a znova a fakt no spravila som zo seba omylom mladu mamičku trojčiat
Napíš svoj komentár