Človek môže byť každým momentom bližšie k hranici svojho poznania. A absolútne všetko bude krajšie a podstatnejšie než láska. Nemusíme sa pýtať prečo to tak je. Hlúpych otázok už bolo dosť. Desaťročie prehnaných temných zákutí v dňoch, kedy svietilo slnko sa môže skončiť. Len netreba zbytočne šliapať na tú červenú líniu. Pretože stále, ťa môžem viac nenávidieť než milovať. Pretože nenávidieť sa dá až do hlbokého zbláznenia sa. Keď Amorov šíp zasiahne tvoje srdce a ty vykrvácaš z krutej pomsty človeka ktorý miloval. Je to lepší pocit, než láska.
Keď človek rozsvieti svetlo, len zistí, že v jeho živote sa nič nezmenilo zatiaľ čo bol preč. Hrnček od kávy stojí na svojom mieste na stole a prostredie v ktorom žije, je ďalej bezpečné. Pretože pomsta, chutí lepšie, než láska. Hry, ktoré hrajú dvaja vždy skončia niekoho prehrou. Človek prehru znáša ťažko. Stále ten trpký pocit, mám radšej než lásku.
Prístrešok človeka, ktorý sa vracia každý deň domov tou istou cestou. Usadí sa na pohovku a dlho sa díva do prázdnych stien. Tomuto človeku chýba ten druh lásky, ktorý rozžiari miesto úkrytu a bezpečia. Keď šálky kávy nestojí po príchode na svojom mieste, ale posunie sa do skrinky v kuchyni. Rozostlaná posteľ je úhľadná a niekto v nej čaká. V rukách však môže čakať veľa vecí. Krvavé ruky, ktoré by som si do teba otrel. Len ti vrátiť vykrvácané srdce. Ber si to, čo si vo mne zanechal. Žiadne ostrie, ani zbraň.
Poštová schránka je úschovňa pre úplne cudzích ľudí. Môžu tam komukoľvek anonymne hodiť čokoľvek. Letáčik, reklamu, pozvánku, výpisy z bánk a poštovné poukážky. Osobné listy bez spiatočnej adresy... bez známky. Keby človek potreboval vedieť, koľko bolesti dokáže zniesť, rozpára si brucho. Môže sa pozrieť do slnka. Do veľkého zlatého kotúča, ktorý sa metá po modrom nebi. Priťahuje oči a vypaľuje v nich dieru. Keď nebudeš mať oči, nebudeš mať bránu do duše, ktorá by ma zastavila.
Papier je ako matica času. Dokáže zrieť v zemi neuveriteľne dlhý čas len preto, aby niekto naň vytlačil alebo napísal pár slov. Čo sa týka toho rukopisu... tuš. Je zázrak ktorý vyjadruje všetky emócie čiernobielo. Slová na listovom papiere s potlačou kvetín. Nech farba tušu bude akákoľvek, vždy bude čierna a vtesnaná do farebného motívu. Človek dovnútra nahliadne len preto, aby sa ubezpečil, že tvoje srdce je vážne zhnité. Ale stojí to za tú námahu a infekciu, ktorú môže chytiť. Umrieť s úsmevom, je vždy lepšie ako cítiť lásku, ktorá zraňuje len jedného.
Sila človeka je úchvatná. Fyzická či psychická. Človeku stačí tá, ktorou pokrčí popísaný papier a zahodí ho na zem. Akoby zahodil celý čas, ktorý mu trvalo prečítať list. Vymazal z hlavy, zišiel z očí aj z mysle. Ale koho je čo potom, keď túžba po odplate, je stále v človeku, ktorý list písal? Nevedomosť je ako cukrová poleva. Pri náraste teploty sa roztečie a zmizne. Človeka absolútne nič, neospravedlní.
Pamätáš na držanie sa za ruku? Tvoja ruka nikdy nebola horúca. Vždy si vravel, že sa chceš ohriať. Čerpal si moje teplo a život. Vycical ma pokiaľ to šlo. Priezračná ruka sa do duše, dostáva jednoduchšie. Zistíš, že čokoľvek je lepšie, než ma nemilovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár