Bol som obeťou vojny. Môj otec ma obetoval miesto seba.

V noci, z tretieho na štvrtého augusta, sa dvere do nášho úkrytu rozbili v triesky. I keď sme sa snažili skryť pod schody, bolo nám hneď jasné, že nebolo úniku. Ani jeden z nás nestihol vniknúť do únikového tunela a zachrániť sa. Tie dni, lovili ľudí ako besných, zatúlaných psov.
Vojaci nás našli veľmi rýchlo a vytiahli do chodby domu. Boli sme štyria. Ja, môj otec, a dvaja chlapi, ktorých sme poznali zo susedstva. Všetci sme kľačali na kolenách s rukami za hlavou. Posmešné gesta vojakov nám vpaľovali do hláv ich nadradenosť a posmešky. Vtedy boli všetkým. Pretože mali zbraň, stáli pevne na nohách a boli na strane ktorá vyhrávala. Skutočne, boli vtedy úplne všetkým, čo znamenalo minimálne prežitie.
Jeden z nich nás začal obchádza dookola a napľul jednému z dvoch chlapov do tváre. Na to sa rozosmial a začal s nadávkami, ktoré sypali všetci vojaci ako z rukávu. Priamo na naše hlavy. Akoby sa nás každá z nich priamo týkala. Nepoznali nás predsa. A my sme nepoznali ich. Ako nám mohli takto nadávať? Len pretože, oni boli tí, ktorí mali nejaké právo na prežitie? Ich ideológia a vodca im dovoľoval pošliapať všetky ľudské práva. Nemali v sebe dokonca ani toľko citu a súdržnosti...
Človek. Neznámy, cudzí... nikdy v živote ho nevideli. A predsa sa dokážu k nemu chovať ako k špine. I keď o ňom nič nevedia. Nepriateľ je nepriateľom vždy. I keď je neutrálny, pretože sa stále môže pridať na nejakú stranu.
Prečo ale my? Čo sme urobili? Komu sme ublížili? Koho sme pošpinili? Nikoho... ale oni áno.

Vytiahli si malé drievka, ktoré boli zarovnané medzi prstami jedného z vojakov. Znamenalo to toľko... chceli si ťahať, kto nás zastrelí. Kto bude mať to šťastie nás odstreliť ako by strieľali do plechoviek na plote za body. Nejakú zemiakovú medailu.
Nevnímal som nič a nikoho. Len škripot podrážok o špinu na kamennej zemi. Len tenký pás neskorého slnečného svetla, v ktorom sa hmýril prach. Zlatisté svetlo sa mi vtískalo priamo do očí. Akoby ma chcelo presvietiť a ukázať vojakom, čo som zač. Možno, že na koho svetlo svieti, ten má zdochnúť prvý.
Nabitie zbrane. Tak hlučné a rachotivé. Počul som pracovať mechaniku pištole. Srdce mi spomaľovalo. Padal som. Hlboko bez strachu, že umriem. Stále som predsa mohol skončiť horšie.
Počul som prvý výstrel. Chlap od susedstva sa zrútil s ranou v hlave na zem. Bez bolesti, bez utrpenia. Padol do prachu a špiny. Na zem sa vyrútila okamžite kaluž krvi. Díval som sa na tú tekutinu ako niečo, čo raz očistí celý svet. Pretože sa pozabíjame navzájom a krv splaví naše telá do priepasti.
Počul som druhú strelu. to som mal už pevne zatvorené oči a i keď som sa snažil, predsa sa slzy pustili dole mojou tvárou. Ľahostajnosť sa zrazu vytrácala. Začínal som veriť, že vojna skončí, a skončí dobre. A ja tu nebudem aby som to zažil. Že nikdy nespoznám ženu, nebudem mať deti, rodinu. Nikdy už viac nebudem kráčať a dýchať. Nebudem sa báť... pretože zrazu sa mi zachcelo strašne žiť, i keď som doposiaľ túžil umrieť.
"To je otec a syn, však?" začul som príkry prízvuk. Smiech, ktorý všetko obrodil ako chladné oceľové obruče. Sme rodina. To je najhoršie. Jeden za druhého budeme bojovať. Vedel som, že to bude bolieť ešte viac.
"Jedného z vás necháme na žive. Vyberie otec, pretože je starší... je to nejaký chlap..."
Tiež som si vždy myslel, že je môj otec chlap. Učil ma jazdiť na bicykli, hrať futbal. Spoločne sme zostavovali rôzne modeli. Rýpali sa v autách. Myslel som si, že môj otec ma miluje. Zmysel života sa ukáže vždy až keď má oň človek prísť.

Možno to nechcel, alebo sa len bál. Nemal dôvod, nemal silu... bol chlap, ktorý chcel prežiť vojnu. Možno si neuvedomoval následky svojho činu. Môj otec, môj vzor. Chlap s pevnou rukou sa zosypal. S plačom sa zviezol na zem. Sledoval som ho nechápavo ako sa zvíjal v prachu a krvi, na zemi.
To posledné kovové posunutie a zasunutie, bola skutočnosť. Môj pohľad sa obrátil na hlaveň pištole. Toto bola tvoja odpoveď otec?
Chcel som umrieť aspoň v teple... chladná hlaveň sa mi pritlačila na čelo.
Za čo to vlastne umieram?
Pre koho umieram?
Pre vojnu?
Pre otca?
Pre jeho strach?
Prečo vlastne umierame....?

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu