Zmyješ krv z mojich rúk za mňa?

Stáli sme na úpätí jednej z hôr Zeme nikoho. Posledná žijúca masa hornín, ktorá sa mohla ešte stále nazývať našim domovom. Za rozsiahlou lúkou sme videli dlhý biely pás mrakov, ktoré na zem, poslal atmosferický tlak. Toto biele mračno sa posúvalo pomalinky z hôr do doliny, nad ktorou sme stáli. Čupol som si na zem a díval sa ďalej na to jediné, čo nám robilo radosť. Dokázali sme sa dívať na oblaky celé hodiny. Stáť a pozorovať ich ako miznú, formujú sa, valia sa po nebi a znova zmiznú za vrcholkami hôr. Tam, kam sme vstúpiť už nemohli. Priložil som prsty na rukách na zelenú. vlhkú trávu. Cítil som zo zeme na bruškách prstov vychádzajúci chlad a z neba hrejúce lúče slnka, ktoré sa ukrývalo a padalo nižšie a nižšie za horizont. To jediné a hlavné, čo som pokladal ďalej za moju spásu, boli oči, ktoré toľko videli a ústa, ktoré vedeli vypovedať. I keď hluchému a zatvrdenému toho príliš nepoviete. William, ktorý stál pri mne s rukami vloženými hlboko vo svojich vreckách hľadel do zeme. Mal poškodené sietnice na pravom oku, a tak nezniesol prudké denné svetlo. A že toho svetla bolo deň za dňom viac a viac. Vybral ruku z vrecka a prstom si posunul tmavé okuliare na nose.
Slnko zapadlo. Naša poloha sa zmenila. Sedel som v tráve s pokrčenými nohami a William v tureckom sede vedľa mňa. Nevedel som, presne na čo sme tam toľko čakali. Deň sa cez nás nehybných prevalil ako veľký kúdoľ dymu, ktorý vystriedala čierňava vesmíru. Nedokázali sme sa však zdvihnúť. Opar hmly čoby oblakov, ktoré sa zniesli príliš nízko, nás začal zahaľovať i na vyvýšenine. A vtedy, keď som konečne otočil hlavu na Willa a otvoril ústa, sa to stalo.
Obloha sa rozžiarila na okamih do biela. Svetlo zmizlo v jednom jedinom bode a opäť nás zaplavila temnota. No i na túto mikrosekundu mi to stačilo, aby som ešte pár minút pred sebou videl biele škvrny. Posledná zem nikoho, sa začínala strácať v umelo vytvorenom svete. V tisícoch štiepených atómov, kovov, nerastov, oxidov... Keď sme prechádzali z Červenej zóny do zeme nikoho, minuli sme obrovský vybágrovaný kráter, v ktorom sa vynímali ako dva zlé kazy, žlté bagre. Nevideli sme však žiadneho človeka. Miesto bolo vyťažené do poslednej suroviny.
Zrazu sme sa cítili ako zver, ktorá je pudená vlastným druhom čoraz hlbšie do pralesa. Nebol to votrelec, alebo iný nadradený druh. Boli sme to mi sami, ktorí sme sa rútili hlbšie a hlbšie až nakoniec pre nás neostane vôbec nič. A ostane len ticho a prázdno. Tak ako na začiatku všetkých vekov. Šum, praskot a ticho.
Po generácie sme si predávali prazvláštny zvyk deliť sa so všetkým s ostatnými. Boli sme hrdí na naše výtvory. Vždy sme chceli svojim spôsobom pre druhých len to najlepšie. Lenže, každý výtvor, čokoľvek stvorené za účelom konania dobra, sa dal v zlých rukách a nesprávnych rozhodnutiach využiť v zlo. Ja a Will sme boli poprední Anglickí vedci. Astrofyzici, ktorí jedného dňa náhodou, osudom, ktorý bol nám určený v zánik, objavili nový spôsob pohybu. Využívali sme našu novú zliatinu, ktorá bola taká ľahká, že čokoľvek, čo sa dovtedy potrebovala rozhýbať na zemi niekoľko minút kým to zlietlo, sa odlepilo od zeme zvisle nahor. Menej spotreby paliva, Menej znečistenia v ovzduší hovorili sme si. Rýchlejší útok na krajiny zásobované ropou. To nám nikto nepovedal, to nám nepovedal ani náš geniálny rozum. Čím viac sme chceli ostatným pomôcť tým drahšie to nás všetkých vyšlo. Z dobroty na žobrotu.
"Už sú blízko." prehovoril William a priložil si nervózne ruky na hruď. "budú chcieť stále viac a viac..." jeho hlas bol zúfalý, zlomený. Rovnako ako naše mysle, ktoré už nedokázali v tom záchvate paniky premýšľať jasne.
"Skončíme to..." postavil som sa a prešiel na okraj previsu. Podo mnou sa týčila hĺbka niekoľkých metrov, ktorá mi zaručila istú, i keď možno nie pomalú smrť.
"A čo ostatní?" Opýtal sa Will a tiež sa postavil. "kto povie ostatným ako nás to mrzí, a že sme vždy chceli konať len dobro?"
Otočil som na neho hlavu. V tejto tme to pôjde všetko ľahšie. Astrofyzici, ktorí vynašli novú zliatinu. Kto by to do nich kedy bol povedal. "Nikto, Will. Pretože na svete neostane nikto, komu by si to povedal."
"Ale predsa musí existovať dôvod... nejaký... hocijaký! David!"
"Dobre..." otočil som hlavu späť a zadíval sa na jasné nebo pokryté jemnučko žiariacimi hviezdami. Vždy sme obaja chceli vyletieť hore do nebies, do vzduchoprázdneho vesmíru. Možno sme mysleli, že jedného dňa, nás naša zliatina vyvezie hore.
"...skús to, zmy krv z mojich rúk za mňa. Chcel som len dobre. Povedz im to. Ak budú počúvať."
"Ale to nebola naša vina! Zneužili nás."
"Ľudia sú už raz takí, Will. Či si chcel konať s dobrým úmyslom alebo nie. Stala sa z nášho dobrého úmyslu tragédia. Nevidia nič iné, len to zlé, ktoré to zakrýva."
"Čo je šťastného na tretej svetovej vojne?"
"Zánik ľudstva..."
Nad nami preletelo niekoľko stíhačov. Znova som venoval svoj úsmev do nočnej oblohy. Tam budem navždy. V tej temnote zloženej z atómov a molekúl. Preniesol som svoju váhu dopredu na špičky. Rozpažil som ruky a nechal sa uniesť gravitáciou zeme.
Nech príde zľutovanie zo zbabelosti, ktorú spôsobil neodvratný pocit viny.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu