Kedy budeš za mnou bežať na letisko ako v americkom filme?

Nežností veľa nenavravíš,
nekrájaš lásku slovami.
A predsa cítim, jak ti prúdi
myšlienkami a cievami,
no už ma to nehreje v hrudi...


Hádam si nechýbame, slepí na prahu mája,
s opadávajúcimi zelenými očami.
Ku koncu nežní.
Ustavične medzi smädom a snom.


Povedala: sama som nechápala
tú silu, ten let, veď od začiatku
celé to bolo veľmi čudné -
akoby sme každý boli kdesi inde,
takí vzdialení,
že každé stretnutie mohlo byť
už len privítaním,
alebo rozlúčkou...


Nezblížili sme sa,
a teraz sme už unavení:
iskrivý nedotyk.
Vdýchli sme horký jed.
Keby sme toľko nechceli,
už by to nebolelo.


Dosť pokorenia.
Treští mráz.
Na kryštál zmrazil slzu mäkkú.
Len neobanuj potom raz,
až sa ti zacnie po človeku...


Toľkokrát som ti ublížila;
premyslene, s rozvahou.

Obaja to myslíme dobre
aj s iným než vlastným svetom,
len nie vždy sa dotyk podarí
bezbolestne...


Ešte stále dýchaš riadky mojej poézie?

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu