Svoj rozklad začínam ako Hamlet.
Hamlet. Dánsky princ, syn bohatých rodičov, študent na prestížnej škole obklopený priateľmi, verný svojej láske. Zrazu v jeho živote nastáva nečakaný zvrat. Zjaví sa mu zavraždený otec a žiada pomstu. Aké podobné. Mám všetko. Tak isto ako Hamlet. Nič mi nechýba no aj tak začínam svoje rozmýšľanie prahnúca po pomste. Bez rozmyslu je to prvá vec, čo ma v hneve napadne. Nikto mi síce nezavraždil otca, ani sa mi nezjavil jeho duch, no mám podozrenie na pokus o vraždu môjho "ja". Psychicky myslím. Konkrétny človek z mäsa a kostí, ktorý existuje. Mám pocit ako keby mi niečo zobral, niečo zo mňa. Nie nezobral, mám lepší výraz. Dala som mu kus mňa a on to nenahradil ničím, takže sa cítim neúplná a zároveň plná pocitov ktoré nenachádzajú cestu von....
Potrebujem to zo seba dostať. Ináč to cezo mňa prerastie ako divoké ruže. O čo vlastne ide ?Otrepaný zázrak zvaný láska. Ľudia čo sú starší, skúsenejší, múdrejší a tak ďalej, by ma zrejme zakopali pod čiernu zem. Ale prežívam to prvý raz takto intenzívne. Prvá láska, študenstké časy, a tie ostatné veci, na ktoré mám tak rada spomínať.
Ublížil mi. V podstate nespravil nič a zároveň tak veľa. Najhorší pocit keď nieje čo vyčítať a ja tak strašne túžim po pomste. V prvom momente, čo je u mňa cesta domov, sa zamýšľam len nad tým, ako mu dať najavo že mi ublížil, vrátiť mu to, dokázať že ja nie som bábka. Hnevám sa, tak strašne sa hnevám ... že sa ani nespýta čo sa deje. Že je to všetko tak ťažké. Že to nevie vyčítať sám z mojich očí. Nenávidím ten pocit. A hlavne sa pýtam sama seba čo robiť ... A keď ma niečo napadne, je už 30 metrov odo mňa alebo mu zhasne tá odporná zelená bodka vedľa mena. A mňa ďalej zožiera Hamletov hnev na vrahov môjho srdca. Ukrytý a zakopaný. Ako mŕtvy Dánsky kráľ.
Mŕtva Ofélia.
Krásna. Mladá. Múdra. Dobrosrdečná. Milujúca. Vá.. Nie, nie. chyba. Zastavme sa pri slove Milujúca. Podľa všetkého bola práve ona najväčšou obeťou celej tejto Shakespearovej tragédie. Svoj život skončila mladá. Milovaný otec ju využil na zistenie informácií a milovaný muž ju odvrhol v honbe za "vyšším" cieľom. Čo spravila zle ? Kde pochybila?
Áno, to sú aj moje otázky. Čo som spravila zle ? Kde som JA spravila chybu? A tak ako Ofélia sa hľadám v tom hrobe plnom hnevu. A hľadám úprimne. Hľadám tak že zabúdam na seba. Zabúdam na to čo ublížilo mne, myslím len na moju chybu, či som nejakú nespravila. Niekedy ju nájdem a tu moja cesta mysľou končí. No momentálne prekopávam, zisťujem, no to čo nachádzam sa mi nepáči. Nenachádzam zmyselnú, ba niekedy ani len nezmyselnú chybu. Spravila som niečo o čom neviem že je zlé? .. Prekop to ešte raz. Nič.
Tým pádom by som mala mať dobré svedomie. Nikde som nepochybila a snažím sa držať si odstup od jeho chýb pretože tie viem veľmi ľahko popísať. Hľadaj najprv svoje, potom cudzie ... a tak ešte raz prekopem v sebe všetko čo existuje, ale úľava, alebo pocit dobre vykonanej práce neprichádza. Ani jedno, ani druhé. A tak kde je teda chyba ?
Teraz stojím ako Ofélia, obnažená krásami a strasťami lásky, vedomá si svojej podceny, stojaca nad rozbúrenou riekou sĺz, do ktorej pritekajú všetky emócie, prameniacej práve v prekopaom hrobe hnevu, s neodkladnou túžbou skočiť....
Neutrálny hrobár
Po nahnevanom Hamletovi a zranenej Ofélii, zostáva na javisku neutrálna postava - hrobár. Mozog má zakalený, je opitý. Veci vidí najreálnejšie ale ten 100%tný nápoj lásky, okupujúci jeho myseľ mu znemožňuje vidieť veci tak ako sú. Nevidí nič. A tak sa pýta sám seba...
Ľúbiť, či neľúbiť.... Kto mi odpovie?
Čo šľachtí človeka viac ?
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
chitrinee
17. 6.júna 2013 16:51
(( viem že slávny výrok byť či nebyť patrí Hamletovi)
Napíš svoj komentár