Sedel na pouličnej lampe, úplne navrchu a len tak si kopkal nohami do priestoru. ,,Blázon!", iste by si pomysleli nejakí okoloidúci, ktorí by ho zbadali. Ulice však boli ešte prázdne, ani živej duše.
Pociťoval, že aj jeho hlava je nezvyčajne prázdna, že už ho netrápia existenciálne otázky ľudského bytia vo filozofickej ani v čisto žitej forme, nad akými sa zamýšľal kedysi veľmi rád a stále. Myšlienky sa mu uberali len jediným smerom, zo všetkých síl sa snažil nájsť začiatok toho všetkého. V hlave mu od minulej noci bežala retrospektíva. Nechal sa unášať obrázkami, miestami príjemnými, no s pribúdajúcim časom mal z nich zvláštny pocit. Ale chcel to vydržať, aby sa dočkal toho vytúženého momentu, keď nájde začiatok.
Zo zamyslenia ho vytrhol zástup ľudí, ktorý sa pomaly niekam presúval. Sledoval ho očami, vyzerali ponuro a na tvárach sa im zračil smútok. Zástup to bol neveľký, dokázal ho aj spočítať.
Pätnásť. Zarazil sa. Pätnásť ľudí v zástupe. Pocítil, ako mu zviera žalúdok. Je to vôbec možné?! Pätnásť, pätnásť - opakoval si v duchu pre seba.
Rozhodol sa, že retrospektívu si nechá na inokedy a pomaly sa vybral za zástupom. Kráčal s nimi tou tichou rannou ulicou a chcel počuť, o čom sa tí ľudia rozprávajú. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že všetci mlčia a len tupo hľadia do zeme.
,,Idú ako stádo oviec!", pomyslel si. Rozhodol sa nenápadne predrať pomedzi nich dopredu. Nechýbalo veľa, ale dav začal mierne stúpať do kopca a to ho spomalilo.
Dav zastal. Bolo počuť mierne duté buchnutie o zem a všetci sa ako na povel rozostúpili do strán. On jediný ostal stáť v strede. Pomaly prešiel dopredu, pozeral sa po ľuďoch, no nikto si ho nevšímal.
Kráčal teda pomalými krokmi a miešali sa v ňom pocity vzrušenia a strachu.
Nastal ten moment, na ktorý tak dlho čakal. Celú minulú noc a dnešné ponuré ráno. Konečne ho zbadal. Svoje telo uložené úhľadne v truhle, oblečené vo svojich najobľúbenejších veciach, ktoré rámovali jeho životné talizmany a predmety, o ktorých si blížny mysleli, že pre neho majú nejakú cenu.
Kým sa kochal pohľadom na svoju zrenovovanú tvár, ktorú ešte v noci obzeral tak zničenú, tak mŕtvu, tak mu pohľad padol na ňu. Bola tam. Príčina toho všetkého ležala tam, aj keď len symbolicky, ale pre neho bolo podstatné, že sa jej ani v hrobe nezbaví!
Keby len vedel, kde a kedy k tomu došlo, kedy sa to zlomilo!
Sadol si úplne dozadu, akoby nechcel byť videný a pustil si svoju obľúbenú retrospektívu....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár