Jeden priateľ nestačí...alebo som len obyčajný sebec?

Nadpis snáď aj trošku napovie vo co go v tomto blogu. Jeden priateľ sem, druhý priateľ tam... Odchádzajú a prichádzajú ako na bežiacom páse. Človek to niekedy ani nestačí sledovať. Tí čo prišli, tak majú dvere otvorené. Tí čo chcú odísť...no, ťažko sa mi ich púšťa preč. No niektorých, i keď s ľútosťou, sama vykopnem. Prečo ich posielam preč, keď mi je to ľúto? Lebo neviem odpúšťať.
Už vo svojom profile som písala, že priatelia sú pre mňa veľmi dôležití. Bojím sa samoty, a tak sa nimi snažím obklopovať stále viac a viac a viac a viac... Ako strýko Držgroš svojimi zlatkami. Dá sa povedať, že som v tom taký sebec, lebo v prvom rade myslím na svoj strach. A vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch si to sebectvo začínam aspoň ako tak uvedomovať.
Minule som si pozerala na ruky a zistila som, že len s ťažkosťami viem ku každému prstu priradiť takého „vážneho“ priateľa, na ktorého sa viem spoľahnúť v každej chvíli. Samozrejme ma to zarmútilo. Ale zasa je pravda, že nie každý sa vie pochváliť desiatimi „vážnymi“ kamarátmi. Tak prečo som bola z toho smutná?
No a občas sú tu iné záležitosti, ktoré treba uprednostniť pred priateľmi. Hlavne, keď je kamarátov veľa. A tí to pak chtiac nechtiac môžu spočítať človeku viacnásobne. Lebo som to ja, kto ich zanedbával.
Po dlhom a peknom lete som sa vrátila aj na internet a zistila som, že veľká väčšina ľudí sa zmenila. Z tých, s ktorými som sa ešte nedávno smiala, som teraz večne vytočená. Na svoju obranu...nie som jediná, kto to tvrdí.
Dnes som sa stretla s kamoškami, ktoré ma posledné tri roky mali za spolužiačku na medine. So smiechom som im oznámila svoju diagnózu znovu navrátenej choroby a oni zdreveneli. Nečakala som takú reakciu, ale...bude to znieť divne...potešilo ma, že sa o mňa boja. Žeby ďalší dôkaz sebectva?
Nech je verdikt nado mnou akýkoľvek, tak viem jedno. Každý, kto sa ocitol aspoň na chvíľu v mojom malom kráľovstve, tak u mňa zanechal stopu. Či je malá, či je veľká, všetko jedno. Jednoducho tam je a ovplyvnila môj život veľkým podielom. Aj napriek tomu, že som niektorých hnala odo mňa preč, tak ich mám stále tak trošku rada a nepriala by som im nikdy nič zlé...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu