hviezdy nebo rozžiarili.
Búrka v duši narastá mi,
hľadám silu čo by pomohla mi.
Obzerám sa, no nikde nik,
len v diaľke počuť tichý krik.
Blúdim sama krajinou,
aj mesiac išiel za inou.
Hlava klesá dolu k zemi,
kde je ruka čo pomôže mi?
Stratila sa, už jej niet,
v ústach cítim trpký jed.
Slzy z očí padajú,
ústa slová nemajú.
Sklamanie sa šíri telom
a smútok prešiel svojim cieľom.
Sivý prístav volá ma,
tam malá loďka čaká ma.
Kolíše sa na vlnách
a duša sa utápa v čiernych tmách.
Zrazu svetlo z hlbín noci,
nádej klíči v mojom srdci.
Verím, že zavedie ma do neznáma,
kde nebudem už nikdy sama,
kde nájdem život nový
a ruku mi podá ten pravý.
Ten pravý čo pri mne bude stáť,
i bude schopný milovať.
A tak poslednýkrát sa späť otočím,
s prístavom temným sa navždy rozlúčim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár