„Hm?“ ozvala sa, no nezdvihla k nemu hlavu. Aj naďalej upierala svoj pohľad na ryhu v hladkej kamennej podlahe.
„Si v poriadku?“
Len prikývla. Stále len skúmala tú prasklinu a premýšľala čo také sa mohlo stať, že vznikla. Mala radosť, že tam je, že sa tam pred rokmi vytvorila. Aspoň mohla premýšľať nad niečím iným, mohla si z hlavy vytlačiť ten smútok a znechutenie, ktoré jej sekali do mozgu, srdca i duše. Vlastne nie. Už nie. Tou otázkou to v nej zas všetko prebudil. Aj by sa na neho hnevala, ale jej hnev bol už obsadený pre niekoho iného. Nič mu nepovie! Radšej, nech sa on netrápi.
Čupol si k nej, ukazovákom podložil bradu a zdvihol jej tvár, aby sa jej mohol pozrieť do očí. „Prečo klameš?“
Držal ju pohľadom. Nebola schopná uhnúť. Len hľadela do jeho tmavo zelených očí. Zbožňovala tú farbu. Vraj hnedé oči sú najúprimnejšie. Nebola to tak. V jeho očiach vždy videla snáď všetku pravdu sveta. Odtrhla od neho zrak a pozrela doprava. Rovno do bielej steny. Ach, tam nebude mať čo skúmať. Pomaly sa k nemu otočila späť a vzdychla: „Lebo ti to nechcem povedať.“ Stručná, jasná a jednoduchá odpoveď.
Zamračil sa. Ale len na chvíľku. Naklonil hlavu nabok a usmial sa tým jeho neodolateľným úsmevom, ktorým jej vždy prelomil všetky zámky, ktorými sa chcela pred ním brániť.
Pozrela k stropu. Zas bola naivná. Ako si mohla myslieť, že to z nej nedostane? Zdvihla sa a pozrela von oknom. „Štve ma to,“ prehlásila smutne.
„Čo také?“ páčil z nej ďalej. Ani nevedela prečo chce, aby to z nej ťahal ako z chlpatej deky. Mala potom pocit, že ho tým nezaťažuje sama.
„Úprimnosť.“
„Úprimnosť?“ nechápavo pokrútil hlavou. „Čo ťa, prosím ťa, štve na úprimnosti?“
„Všetko. Ale hlavne to, že je taká nestabilná. Nedá sa dlhodobo udržať,“ rozhodila rukami. Hnev v nej zas vzbĺkol. Už sa nedal udržať. Rovnako ako sa nedal udržať prúd slov, ktoré sa z nej začali valiť. „Vieš, ja sa fakt snažím. Áno, snažím sa byť úprimná. A viem, že mi to často nejde. No väčšinou sú to veci, o ktorých viem, že by tomu druhému ublížili.“
„A?“ čakal na pokračovanie.
„A nič. Jednoducho ma to štve. Hnevám sa. Ale asi skôr na seba. Ale aj na neho. No skôr na seba. Ale zistila som to až potom čo som sa dozvedela o jeho,“ vzdychla, „o jeho úprimnosti.“
„Povieš mi už konečne aj niečo konkrétne?“ sadol si do tureckého sedu a neustále blúdil skúmavým pohľadom po jej tvári.
„Vraj sa medzi nami stratila úprimnosť. A vraj som na vine ja. Ale to nie je pravda! To on začal! Hneď ako sme sa rozišli. Dobre, dobre! Viem, že som s ním prestala na istý čas komunikovať, ale to nebolo o úprimnosti. To bola snaha aspoň niečo zachrániť. Potom sme sa rozprávali, ale,“ zvraštila čelo a obrátila sa k nemu, „ale prečo by som sa mala snažiť len ja? Nehovoriac o tom, že vždy, keď nejakú snahu vyviniem, tak to berie ako vtip. Veď aj posledne, keď som mu vyčítala, že už mi nič o sebe nehovorí, sa len začal rehotať.“ Povzdychla si.
A na chvíľu nastalo ticho. Premýšľal, čo jej na to povedať, čo jej poradiť. „Povedz mu o tom. O tom ako sa cítiš, ako to berieš ty.“
„Nemôžem,“ šepla, „lebo on mi to nikdy nepovedal. Povedala mi to ona. A nechcem, aby som ich rozhádala. To nedokážem spraviť nikomu.“ Čo bolo dosť divné, keďže sama rada vyhlasovala, že je beštia. Beštia so svedomím. Prišlo jej to smiešne. Musela sa nad tým zasmiať.
„Je tu niečo smiešne?“ nadvihol obočie.
Pokrútila hlavou: „Nie, nie je. To bol len smiech nado mnou. Nad tým, že aj keď som beštia, tak ma trápi čo o mne hovorí jeden z najlepších kamarátov.“
Do očí sa jej vkradli slzy. Nedokázala ich udržať. Postupne sa kotúľali po lícach. Na jeho tvári sa zračila ľútosť. Roztiahol ruky. Nečakala dlho. Pristúpila k nemu a schúlila sa mu do náruče. Sálalo z neho príjemne teplo.
„Ďakujem za vypočutie,“ hlesla a slzami kropila jeho snehovo bielu košeľu.
„Nie je zač,“ pošepol jej do ucha a silnejšie zovrel objatie. Bol tu pre ňu. A vždy aj bude. Vedeli to obaja.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár