Opäť som sa zobudila. Pozrela som sa na mobil ktorý ukazoval že je 23:00. Vedela som že už nezaspím a tak som vstala, vyšla z izby a navliekla na seba svoj dlhý nemoderný kabát ktorý mi darovala, keď ešte žila, moja prababička. Aj tak ma v ňom nikto neuvidí... Pomaly som odomkly vchodové dvere a vyšla von. Chíľu som len sedela na hojdačke a pozorovala hviezdnu oblohu, no zrazu ma vytrhol z myšlienok akýsi zvuk. Znelo to tak, akoby za domom niekto, alebo niečo prebehlo. Rozbehla som sa za zvukom, ale nič tam nebolo. Prekonala som strach a vybrala som sa do lesa, ktorý máme hneď za domom, lebo sa mi zdalo že ten zvuk prišiel odtiaľ.
"Zlodej to nebude, lebo by ho zachytil alarm, ktorý začne pípať, aj keď cez istú hranicu prebehne veverička..." utešovala som sama seba. Pomaly som chodila po dobre známej lesnej cestičke a čakala na nejaký pohyb alebo zvuk, ktorý by ma priviedol na nejaký záver. Nič. "Asi sa mi to len zdalo..." Pomyslela som a vyrazila na cestu späť domov. Poobzerala som sa naokolo a zistila som že nič nevidím. Vyplo sa záhradné osvetlenie. "No super!" stála som na mieste a čakala som kedy si moje oči zvyknú. Odrazu sa mi niečo obtrelo o ruku. Inštinktne som sa po tom zahnala ale nič tam nebolo. Nič som nepočula, ale jedno bolo jasné. Niečo mám na krku... A je to ostré. Cítila som ako mi to prebodlo kožu. Spadla som na zem a počula som najkrajší a najsladší hlas aký som kedy počula. Po ňom nasledoval tupý zvuk... A poddala som sa temnote...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
elenari  8. 7. 2010 18:54
uj, akcia hneď tak na rýchlo a aj keď je už strašne veľa upírskych somarín, toto sa mi páči
2 
fotka
clairmoon  8. 7. 2010 21:52
dakujem...
Napíš svoj komentár