Sen
Záblesky prvých ranných lúčov sa rozliali po priestrannej izbe a zmenili bielu tvár dievčaťa na jemne ružovú. Ležala sa posteli s jemne privretými očami a pozorovala dianie okolo seba. Alica nemohla spať. Nikdy nespala a ani nemohla. No nikdy to ani nepotrebovala aj keď jej to spôsobovalo jedinú chybičku na kráse. Kruhy pod očami, ktoré sa slabo vykresľovali na jej nádhernej tvári. Aj keď vyzerala, ako že spí, oči jej ešte stále ostražito behali po miestnosti. Kto by ju poznal so všetkými jej vlastnosťami vedel by, že v noci bola na love. A aj sa jej darilo. Zabila obzvlášť silného upíra, ktorého spoznala podľa jazvy. Vedela, že tam bol niekto iný ale bola si vedomá toho, že je neznáma pre okolie.
No na to, aby ju niekto mohol upodozrievať, ju v živote ani nik nepoznal.
Keď začula otca vstávať, napodobnila ho, prezliekla sa do čistého oblečenia, ktoré si nedala dole a pretože meškala do školy zbehla na prízemie. Otec už sedel v kresle a pozorne si čítal noviny so zamračeným výrazom. Ako vošla Alica, vrásky starostí sa stratili a usmial sa na ňu. Alica mu úsmev opätovala a pobozkala ho na líce.
, , Dobré ráno." šepla a otočila sa ku chladničke. Dnes nemala čas niečo si urobiť na jedenie a preto sa uspokojila aj s obyčajným mliečnym nápojom. Dokonale sa už v byte orientovala, akoby tam bývala už aspoň desať rokov.
, , Dobré ráno." odvetil a vzhliadol od novín. Pozorne si ju premeral a aj keď to na ňom nebolo vidno, veľmi starostlivo. Bola mu jediným, čo v živote mal a peniaze, známosť a majetky, toho všetkého by sa vzdal ak by ostala s ním.
, , Ako si sa vyspala? " opýtal sa tak, aby čo najviac nevyznela jeho starostlivosť, čo okamžite postrehla a opäť sa na otca usmiala.
, , Vynikajúco, ďakujem. Skvelé postele, " pochválila otca a nazrela mu do novín. Nič ju neupútalo a tak si sadla do stoličky oproti nemu a rýchlo pila.
Otec si všimol, že sa ponáhľa a preto sa opýtal:
, , Chceš, aby som ťa odviezol do školy? Aspoň prvý deň? " prehnane starostlivo sa opýtal svojej dcéry. Nikdy ešte nebola v tej škole a možno by ju nevedela nájsť. No on sa mýlil.
, , Nie, ďakujem." poznala miesto, kde mala tráviť svoj čas a keďže jej to nedalo, okrem vyhľadávania na mape si to šla cez noc pozrieť aj osobne. Budova bola veľká, podobajúc sa viac historickej budove ako čerstvo vystavanej škole. Trochu sa jej aj páčila ale nemohla mať rada niečo, čo ju zdržovalo od jej povinnosti.
Dopila, odložila krabicu s nedopitým nápojom do chladničky a veselo kývajúc otcovi odišla. Zamierila si to do garáže a sadla si do svojho nového auta. Kúpila si ho iba nedávno v Los Angeles a ešte nemala možnosť ho otestovať. Naštartovala motor a vyšla von. V tom okamihu bol jej život predurčený na zmenu, ktorej sa nemohla vyhnúť.
***
Slnko akurát ukazovalo svoje posledné lúče ponad horizont a nedostatočne osvetľovalo cesty a ulice. Sedel som na svojom obľúbenom mieste a to bola strecha môjho domu. Mal som vynikajúci výhľad na celé okolie a neraz som musel zasahovať pri útokoch môjho rodu. Alebo som len nahlásil smrť nejakého nešťastníka, keď som nebol dostatočne rýchly. Musím uznať, že vždy som musel upíra zabiť a nebol iba jeden ale nebral som to ako stratu života, pretože toto život nebol. Bol to len akýsi jeden nikdy nekončiaci deň, v ktorom jediný spôsob ako ste mohli zaspať bola vaša vlastná smrť. Dokonca ak sme aj neboli spálený, opäť sme sa poskladali späť, takže zabiť nás je skutočne ťažké.
Mesto sa ponorilo konečne do tmy a ja som napínal svoj sluch, aby som začul prípadné výkriky. Vždy som bol radšej, ak niekoho nenapadol skutočný upír, pretože s normálnym človekom som sa oveľa ľahšie dokázal vysporiadať ako s upírom a neraz sa stávalo, že som takmer nestihol školu, pretože boj s ním trval tak dlho.
A rovnako ako sa ponorilo do tmy, ponorilo sa aj do takmer úplného ticha, ktoré preťal občas iba zvuk idúceho auta alebo rýchle kroky niekoho, kto sa nemohol dočkať, aby už bol v teple svojho domova.
Sedel som už na spomínanom mieste. Počul som všetko, čo bolo v okruhu troch kilometrov. V tom som stuhol. Znova!
, , Aha, maličká, dáš mi trochu napiť? Cítim tvoju vôňu, voniaš naozaj úžasne..."
Ženský ani dievčenský hlas mu neodpovedal a tak som si pomyslel, že zrejme tá osoba onemela od strachu. Toto všetko mi prešlo hlavou za jediný zlomok sekundy, keď som zliezal po stene svoj dom. Potom sa rozbehol skutočnou rýchlosťou. Náš a ľudský beh bol a aj je úplne rozdielny. Iba najrýchlejšími autami dosahujú po zemi takú rýchlosť, akú sme my schopný vyvinúť v priebehu niekoľkých sekúnd. Kým som však zašiel za posledný roh ulice, ktorý ma delil od dvoch rýchlych dychov, ozval sa prenikavý výkrik, ktorý mi prešiel až do špiku kostí a roztápal mi telo.
, , Žeby som prišiel neskoro? " zašepkal som veľmi ticho tak, že ani človek vedľa mňa by nič nezačul. Prekonal som vzdialenosť medzi mnou a rohom ulice za nepodstatný čas a zostal som stáť. Pre mojimi očami sa odohrával výjav, aký sa mi za moje celé viac ako štyristo ročné bytie nikdy nenaskytol.
Vo svetle mesiaca na kraji priemyselnej štvrte stáli dve postavy. Jedna bola skrčená a ja som rýchlo pochopil, že to bolo strachom a druhá, otočená tej prvej chrbtom stále vzpriamene a ani sa nepohla. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby som nepočul srdce byť iba v tej, ktorá stála vzpriamene. Bolo to nepochybne dievča, podľa obrysu to bolo dosť zreteľné a v ruke jej ako hviezdy žiaril strieborný nôž.
Nevidel som, ako a kedy sa pohla ani svojimi upírimi očami. Zrazu sa iba ocitla na druhej strane rovnako nepohnute zastala a upír sa zviezol na kolená. Ako zdvihol hlavu, uprel na mňa svoje oči a mňa trhlo. Bolo v nich toľko pocitov, koľko som nevidel nikdy v živote. Strach, bolesť, prekvapenie, odhodlanie, láska, zbožňovanie, poslušnosť, hrdosť.... A takto by som mohol menovať donekonečna. Dievča sledovala jeho pohľad a uprela na mňa rovnako ako môj spoludruh pohľad. Živo sa mi do mysle vpálila tá plochá strieborná farba jej očí, ktorá ladila so sivobielymi, v tej tme som sa nevedel rozhodnúť, vlasmi.
Vtom upír padol na zem ako podťatý a už sa neprebral. Dievča ho prebodlo takou rýchlosťou, ktorá sa nedala vidieť ani mojimi očami a to pri behu v rýchlosti okolo tristo kilometrov za hodinu som bol schopný zaostriť na akýkoľvek predmet!
To dievča sa zvrtlo a zmizlo skôr, než som sa stihol spamätať alebo zaostri na jej tvár. Jediné, čo som si pamätal bola tá hĺbka očí a ich nezvyčajné zafarbenie. Podľa zákona som musel upíra spáliť a k oblohe sa vzniesol tmavý a ťažký kúdol dymu.
Zákon totiž prikazoval zničiť telo upíra po jeho smrti, pretože naše tajomstvo nemohlo vyplávať na povrch.
***
Vypla motor svojmu fordu a zastala na parkovisku. Ako vystúpila, takmer každá hlava okrem jedinej sa obrátila, aby si ju premerala. Jej žiarivé vlasy a tvár, ktorú považovali za nádhernú zaručene priťahovala pozornosť. Našťastie sa jej podarilo nájsť si medzi vecami šošovky a hoc videla vynikajúco, potrebovala ich. Menili jej totiž farbi očí so striebornej na slabomodrú. Bolo to vždy iba opatrenie na ráno, pretože po love vždy mala strieborné oči. Nevedela prečo a nikdy sa tým nezaoberala. Do obeda mala už svoju prirodzenú farbu očí
a tou bola čistá modrá, no oveľa tmavšia ako dokázali urobiť šošovky.
Aj keď sa schovávala za slnečnými okuliarmi, čo tam nebolo nič výnimočné aj spod nich bol jej pohľad omračujúci. Sklonila teda hlavu a zamierila k veľkým dverám, na ktorých bolo napísané: Swerlingská univerzita. Ponad hlavy študentov nedovidela ani na koniec dlhej chodby, ktorá sa určite ešte rozvetvovala, pretože ako si našla na internete, táto škola mala okolo troch tisíc študentov a k pôvodnej budove sa v súčasnosti staval trikrát väčší komplex budov.
Istá časť jej mysle premýšľala práve nad týmto, no väčšia sa zameriavala na to, aby našla riaditeľňu, kde sa mala hlásiť. Rýchlo sa jej ju podarilo nájsť a aj napriek študentom, ktorý ju chceli vidieť a tlačili sa na chodbe. Smelo zaklopala na ťažké, dubové dvere a z miestnosti sa ozval milý, ženský hlas:
, , Vstúpte! "
Alica otvorila dvere a prezrela si miestnosť, kde sa ocitla. Stohy papierov a ocenení obklopovali stenu oproti nej. Nenašla ani jedno miesto, kde by bolo vidieť omietku a tak to rýchlo vzdala a pozrela sa na ženu, ktorá sedela za stolom a opätovala jej pohľad. Bola
v stredných rokoch, blond vlasy mala stiahnuté do pracovného účesu a zelené oči si ju pozorne premeriavali a hodnotili.
, , S čím by som vám mohla pomôcť? " jemným a príjemným hlasom sa opýtala a odložila na chvíľu svoju robotu na stôl. Tak mohla plnú pozornosť venovať dievčine, čo pred ňou stála, Alici.
, , Som tu nová a mala by som sa hlásiť v riaditeľni." pokojne odvetila a s jemným úsmevom, ktorý jej skrášľoval tvár ešte viac si zložila okuliare. Sekretárka jemne zamrkala a tón, akým to vyslovila okamžite učaroval žene pred ňou.
, , Isteže. Vy musíte byť slečna Alica Cournwallová, mám pravdu? " opýtala sa viac rečnícku otázku. Toto dievča bolo príjemné a milé a nie ako tí študenti, ktorí mali o polovicu kolieska naviac a už si o sebe navrávali, že sú ostatní zaostalí. A ako si sekretárka čítala, toto dievča nebolo len také obyčajné. Veľa krát vyhrala už nejakú súťaž a že to neboli žiadne maličkosti. A pritom bola taká iná ako ostatní. Usmiala sa a srdečne sa na dievčinu pred sebou usmiala.
, , Áno." odpovedala stále pokojne a jemne zahanbene, hoc to nik nepostrehol.
, , Smelo otvor dvere." poradila jej a dokým nevošla do dverí a nezmizla jej z očí, neprestávala z nej spúšťať svoj pohľad.
, , Dobré ráno." povedala s rovnakým tónom ako pred chvíľou a zdvihla hlavu aby mohla vidieť riaditeľa. Bol to vcelku mladý muž, mohol mať okolo štyridsaťpäť a krátke hnedé vlasy pasovali k nemu. Nebol to černoch, no nebol ani biely. Skôr niečo medzi tým. Otočil sa od okna a pozorne si prezrel Alicu.
Po prehliadke sa usmial a posunkom jej naznačil, aby sa posadila. Poslúchla ho a ani na chvíľku neodtrhla svoju pozornosť od jeho tváre. Kontrolovala, ako na ňu reagoval ale dnes bol zrejme prvým, kto na ňu nevyvaľoval oči a pochopila, že s týmto mužom si bude za dobre.
, , Dobré ráno, slečna Cournwallová." odzdravil konečne a zvláštny zvuk, ktorý mal akýsi nádych ženskosti ju zaujal.
, , Nebudem vás teda zaškoľovať do zabehnutého systému našej školy, to vám vysvetlí niekto iný. Mám iba jednu povinnosť voči vám a to popriať vám do nového prostredia všetko najlepšie. Dúfam, že sa vám v novej škole bude dariť a hlavne páčiť. A..." , akoby si práve spomenul, " mám vám predať pozdravy od mnohých riaditeľov škôl po celej Amerike
a zapriať vám aj za nich, čo najviac úspechov." usmial sa a hneď nato sa ozvalo jemné zaklopanie.
, , Vstúpte Cyrdan! "
***
Vrátil som sa do domu. Ešte nikdy sa nestalo, že by nejaký človek, tobôž nie dievča zabilo týmto spôsobom upíra!
, , Čo to musela byť za bytosť, lebo pochybujem, že to bol človek, ktorý dokázal niečo také. Bola ešte rýchlejšia ako my a to nikto na svete nie je! " tieň strachu mi pošteklil vnútro
a zasial do mňa semienko neistoty. Vrátil som sa na svoje stanovište, no celú noc som nepokojne načúval zvukom mesta. Zore na východe začalo pomaly modrieť, čo znamenalo, že o pár hodín mám rozhovor so slečnou Courwallovou. Najprv zmenilo svoje sfarbenie na žlto, oranžovo až ružovo a tesne pred prvým zábleskom slnka aj červeno, čo mi okamžite pripomenulo dnešnú noc.
Prezliekol som sa teda do normálneho formálneho oblečenia. Nebol som zásadový ako niektorí moji kolegovia a nenosil som do školy oblek. Nikto mi to však nemal za zlé, lebo čo mohli vyčítať obyčajným džínsam a košeli? Zrejme nič.
Pokúsil som sa ešte znova neúspešne skrotiť svoje vlasy, no ako mnohokrát pred tým stroskotal som. Nechal som to teda tak a zišiel som po schodíkoch na ulicu. Nemal som auto a aj keď som rýchlosť zbožňoval, nepotreboval som ho. Išiel som teda pešo a cesta mi vďaka mojej stále nepriznanej zvedavosti trvala o polovicu kratšie. Ešte nikdy nestalo, že by ma nejaký človek zaujal tak veľmi a tak veľmi by som ho chcel spoznať.
Mal som ešte nejaký čas a preto som sa odobral nachystať hodinu, dokým, ako som predpokladal, sa nevrátim a spoločne s novou študentkou. Elizabeth Maclletovej som dal úlohu, ktorou som mal začať hodinu. Odobral som sa do svojho kabinetu a zložil som si veci. S povzdychom som zamieril do riaditeľne. Nie, že by som nebol zvedavý ale zase ísť pomaly.
Pozdravil som sa sekretárke a zdvorilo som zaklopal na dvere riaditeľa. Chvíľku som počúval, no potom sa ozvalo pokojné:
, , Vstúpte Cyrdan! " a otvoril som dvere.
***
Do riaditeľne vstúpil len o niečo starší muž ako bola ona. Zdvorilo si potriasol ruku s riaditeľom a Alica za tým normálnym gestom vycítila viac. Potom sa k nej otočil a vyslovil úplne normálnu vetu:
, , Slečna Cournwallová! " a pozrel jej do očí. Hlas, ktorým to vyslovil sa jej zdal neľudský, až príliš krásny na človeka. Trilkoval a striedal jemne tóniny. Zvedavo, aj keď to na jeho postoji nebolo vidno, si ju obzeral. Zrazu mala pocit, že jej život nie je nič, nič v porovnaní s tou hĺbkou očí, do ktorých sa pozerala. Srdce sa jej rozbúšilo a dych sa stal trochu počuteľnejší. No rýchlo sa ovládla a pomyslela si, že keď má iba dvadsaťpäť neprežil toho omnoho viac ako ona. Teoreticky by to nemalo byť možné.
Čierne a hlavne neposlušné vlasy mu kopírovali tvár a siahali až po plecia. Jeho tvár bola neskutočne krásna. Takmer biela s jemným nádychom ružovej. Mal ostro rezanú čeľusť a pery veľmi jemne krojené. Až sa jej zazdalo, že tento človek vlastne je len dym, je len duch, je len prízrak. Vtedy ešte nevedela, že nie je ďaleko od pravdy.
, , Teší ma! " postavila sa a potriasla mu rukou. Jeho dotyk nebol taký, aký by mal byť. Bol studený a pevný ako by na takého muža nepovedala. Sklopila pohľad aby sa mohla pozbierať a keďže bola vynikajúca v zastieraní svojej nálady ani nie o pár sekúnd sa už dokonale schovala pod masku nezáujmu.
, , Aj mňa! " odpovedal stále tak sladko ako predtým a srdce sa jej opäť silnejšie roztĺklo. Kým si ho dávala dohromady zachytila pohľad medzi riaditeľom a týmto mužom. Bol akoby hmotný, akoby to bola kopija, ktorá medzi nimi preletela.
, , Toto je Cyrdan Dawling a bude vás na tejto škole učiť chémiu a trigonometriu." predstavil mladého muža. Pozorne sledoval oboch mladých ľudí ale bol spokojný čo videl. Obaja zachovávali aspoň na pohľad úplný nezáujem o toho druhého. Konečne sa Alica odhodlala zdvihnúť oči a hneď to aj oľutovala, pretože zvláštne čierno- hnedé oči sa do nej priam vpíjali.
Po chvíľke ticha, keď sa každí z nich premeriaval pohľadom riaditeľ prerušil ticho so slovami, že pôjde učiť namiesto mladého učiteľa, kým ten bude ukazovať školu novej študentke. Alica teda sklopila oči a vyšla z miestnosti nasledovaná svojim učiteľom a riaditeľom. Riaditeľ ich zdvorilo pozdravil a zamieril ku schodisku aby pokračoval tam, kde Cyrdan skončil.
Alica vyšla na nádvorie, ktoré mala škola tesne nasledovaná učiteľom. Nevedela kam ide, iba sa obzerala po škole a čítala si nápisy na triedach a dverách. To ticho za ňou ju znervózňovalo až sa napokon obrátila a stretla sa so zamysleným pohľadom Cyrdana, teraz už jej učiteľa. Akoby rozmýšľal nad niečím, čo jej bolo skryté.
, , Pán učiteľ, čo mi teda ukážete? " opýtala sa pokojne, lebo svoje cítenie držala úplne pod svojou kontrolou. Aj keď v jej očiach by mohol vidieť trochu záujmu Alica po prvý raz vo svojom živote nevedela, či to zistil. Mal akoby natiahnutý za svojimi očami akýsi materiál, cez ktorý ona vidieť nemohla.
, , Volaj ma Cyrdan, prosím." povedal po krátkej odmlke, ktorý strávil upreným pozorovaním jej samej. Zamatové záhyby jeho hlasu vnímala dokonale a preto jej neušlo, že v nich je akýsi podtón, ktorý nedokázala rozlúštiť.
, , Cyrdan, " zopakovala a obzrela sa po okolí, len aby sa nemusela podrobovať akejsi očnej skúške, keďže sa do nej vpíjal zrak tohto zvláštneho človeka.
***
Vstúpil som do miestnosti, ktorú som dokonale poznal, a v ktorej som bol už veľmi veľa krát. Podišiel som najprv k riaditeľovi, akoby som sa bál pozrieť na to dievča a potriasol som mu rukou. Nakoniec sa naše cesty ale museli stretnúť a prv, než som si uvedomil ako vyzerá som pokojne povedal:
, , Slečna Cournwallová! " až potom som si ju začal premeriavať. Okamžite ma upútali jej strieborné vlasy, ktoré mi pripomenuli noc, no nemohol som sa sústrediť na nič iné ako na ňu. Veľmi nepatrne sa prikrčila a v jej očiach som čítal úctu a tichú zvedavosť. Oči mala veľmi zvláštnej modrej farby. Boli veľmi čisté a prenikavé, že napriek jej nesmelosti bol jej pohľad znepokojujúci. Začul som, ako sa hlasnejšie nadýchla a niekde v mysli som sa sám seba opýtal, či netuší, kto som.
Pozorne aj keď opatrne si ma prezerala, no jej tep si rýchlo našiel svoju normálnu rýchlosť ako predtým a aj dych sa neuveriteľne rýchlo ukľudnil. Postavila sa a podišla ku mne. Podala mi ruku a mnou prešlo jej teplo akoby to bol elektrický prúd. Znova sklopila oči a ja som zrazu nevedel, čo som mal naplánované povedať. Navyše, jej pohyb bol taký plynulý, taký elegantný a taký energický, že mi to pripomenulo chôdzu môjho druhu. No jej srdce bilo a to od základov popieralo všetko, čo by sa nás týkalo. Vtom som si spomenul na časť svojej role a so zvedavosťou v hlase som odpovedal:
, , Aj mňa." bola zvláštna. Už viem, čo riaditeľ myslel tým, že bola pekná. No ona nebola pekná, ona bola krajšia ako ktokoľvek z môjho druhu a to sme vyhrávali súťaže krásy! A tá elegancia a predsa skryté pocity ma okamžite uviedli do pozornosti. Pozrel som sa na Stewensa a pohľadom som mu povedal, že mal pravdu. Ten mi odpovedal rovnako. Našťastie vtedy pochopil, že asi sa ďalej bez jeho pomoci nedostaneme a tak ma predstavil.
, , Toto je Cyrdan Dawling a bude vás učiť chémiu a trigonometriu." predstavil ma a pozorne skúmal naše postoje tela. Našťastie držal som svoju zvedavosť na uzde a tak nepostrehol niečo, čo sa vo mne rodilo. Snažil som sa ju nevšímať a keď som vzhliadol k riaditeľovi s potešením som zistil, že som to zahral dobre, lebo nič nezistil. Rovnako som sa na neho obrátil s nemou prosbou, aby mi pomohol s tejto situácie, kde som očividne stratil akúkoľvek sústredenosť. Pochopil, ako inak, a prehovoril.
, , Myslím, že by vám mohol Cyrdan poukazovať školu.“ Keď som chcel namietať riaditeľ ma predbehol a slabým gestom ma zastavil. , , Ja za teba zoberiem tvoje hodiny až dokým nebude slečna Cournwallová spokojná, dobre? “ to už mi ukázal smerom k dverám, no ako prvá sa spamätala dievčina a rýchlo vykročila z miestnosti. Cestou sa placho usmiala na sekretárku a ja som pochopil, že jednoznačne z jej čarom osobnosti musím do budúcnosti počítať.
Pri mojej triede nás riaditeľ priateľsky pozdravil a vošiel do triedy, kde som mal mať hodinu. Osamel som konečne zo svojou novou študentkou a opäť som nevedel, čo povedať. Nakoniec však moje mlčanie vyriešila ona sama a zdvorilo sa ma opýtala:
, , Pán učiteľ, čo mi teda ukážete? " tá veta ma zaujala a ja som sa prebral zo zasnenia, ktoré mi na malú chvíľu ovládlo vedomie. Usmial som sa na ňu a hľadal v jej očiach hocičo, čo by mi pomohlo ozrejmiť si jej reakcie na moje netradičné znaky.
, , Volaj ma Cyrdan, prosím." nestávalo sa často, že by som dovolil študentom tykať mi, pretože som bol zo starej školy a aj keď som sa ako tak prispôsobil dobám, cez ktoré som prechádzal, vždy som si nechal aj niečo z tých minulých. Niekedy to bolo vyjadrovanie, ktoré sa my vždy darilo najľahšie skrývať, potom hýbanie sa, o tancoch nehovorím, lebo to bola moja vášeň aspoň do toho dňa.
, , Cyrdan." povedala akoby skúmala každé jedno písmeno môjho mena a skúšala, ako dokopy znejú. Po celý ten čas mala odvrátený pohľad a o to pozornejšie som si ju obzeral.
, , No, myslím, že by sme si mohli obzrieť najprv budovy školy až potom ti ukážem areál." navrhol som a ona len nemo prikývla, čo ma trochu znepokojilo, lebo obyčajne ľudia nebývali taký mĺkvy. Kráčal som vedľa nej, no zachovával som odstup, pretože do mňa jej teplo prenikalo oveľa silnejšie, ako u bežného človeka. Keďže som si všimol, že mi vonia akosi lepšie ako iní ľudia, snažil som sa čo najviac nevnímať tento druh svojej osobnosti a venovať sa svojmu výkladu pre Alicu. Najprv som jej ukázal jednotlivé triedy, kam mala chodiť a potom sme sa vybrali do areálu. Vonku svietilo slnko, no mne to nevadilo, lebo som sa naučil natrieť sa dostatočne rôznymi púdrami, aby sa moja koža neleskla ako to bolo obvyklé pre môj druh.
Ako sme vyšli na slnko, všimol som si pozoruhodnú zmenu. V Aliciiných strieborných vlasoch som kde tu zazrel vlasy úplne biele. Ukázali sa iba kde tu a aj to iba vtedy, keď na ňu dopadalo slnko. Otočila ku mne svoju hlavu a prekvapená mojou zvýšenou pozornosťou sa jej roztiahli zrenice. Dych sa trošku zmenil ale nevedel by som povedať, či sa zhlasnil alebo iba zrýchlil. Bola to akási zmes všetkého.
, , Čo sa nachádza na areály? “ opýtala sa a odvrátila svoje oči. Trochu ma to znervózňovalo, lebo som nemal možnosť nahliadnuť do jej zvláštnych bledomodrých očí. Boli ešte bledšie ako bezoblačná obloha nad nami a to nebola jediná nezvyčajná vec, ktorú mala.
, , No, neviem....“ povedala to takým tónom, akoby sa za to ospravedlňovala a vôbec som tomu nepochopil. Zamyslel som sa nad tým väčšinou svojej mysle, kým tá menšia odpovedala.
, , Myslím, že by sme mohli začať parkom.“ nebolo to nič nezvyčajné, že by mala škola park a už tobôž nie taký veľký, ako ho mala moja škola. No pre mňa bol aj tak jedinečný.
Potichu sme vkročili po kamennej cestičke do lesíka, cez ktorý sa vchádzalo do skutočného areálu. Aspoň ja som si to tak nazval, pretože ostatok boli len budovy, s ktorých významom som bol oboznámený ale nikdy som v sebe nenašiel dostatok odhodlania a nepozrel som sa tam.
Naproti tomu bol park očarujúci. Riaditeľ dal na mňa a len sedem mesiacov po mojom príchode na školu z mojou pomocou navrhol novú podobu parku. A za výsledok škola vraj dostala ocenenia, ktoré som však nikdy nevidel. Ja osobne som tam vložil niečo z každého miesta, na ktorom mi záležalo a sám som sa pričinil pri výstavbe. Musel som sa síce snažiť, aby som neukázal svoju skutočnú silu, napríklad, že by som zdvihol železný pilier, ktorý váži pol tony úplne sám. A to je nemožné. Aspoň v ľudskom svete. Pri mojom druhu by to znamenalo vážne porušenie dohody o mlčanlivosti, ktorá vlastne nikdy nebola spísaná, no bola vyrezaná v duši každého z nás. A na dohliadanie na poriadok sme už mali vlastné bojové jednotky, ktoré sa zoskupovali v Anglicku. Vďaka bohu, je to vyše päťtisíc kilometrov a teda na územie Spojených štátov nechodili až tak často(osobne som ich stretol za svoj dlhý život iba raz a aj to bola iba zdvorilostná návšteva, ktorú musel absolvovať každí upír po päťsto rokoch svojho života-neživota).
Teraz som však bol tu s dievčaťom, ktoré bolo najnezvyčajnejšie s ľudského druhu, aké som kedy stretol. Rozvažoval som síce ešte nad keltskou , , bohyňou“ Morgianou ale nakoniec som to zavrhol, pretože ani ona nemala takéto správanie a odlišnosti ako práve Alica Cournwallová.
Opatrne, aj keď sa to snažilo tajiť a išlo jej to dosť dobre pred ľudmi (lenže ja som človek nebol) si obzerala park a kedy tedy sa jej pohľad priam rozlietal po okolí. Pripomenulo mi to sliedenie na love. Ach.... Na to by som nemal myslieť. Na love som už nebol takmer tri týždne a to bola hraničná doba, kedy som si ešte dokázal udržať svoje myšlienky od svojho smädu.
Teraz mi však hrdlom preletela prudká pálčivá bolesť a žalúdok sa mi nepohodlne stiahol. Vyvolalo to síce podobný zvuk, ako keď škvŕka v žalúdku ľudskému druhu ale u nás to bolo predsa iné. Podľa jej výrazu som videl, že to spozorovala aj keď iba môj hlad a nie odlišnosť.
, , Pekný, však? “ opýtal som sa potichu.
Alica sa otočila a pozrela sa mi priamo do očí....
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
destinygirl
7. 7.júla 2009 19:00
hm,,..... : )pekný članok,.. zaujimawé,. xD
Napíš svoj komentár