"Tie lízatká sme vám poctivo ukradli, takže sú právom naše. a bude už tá bitka, alebo nie ?" Chlapci sa otočili na päte a utekali preč, keď uvideli, že to myslia vážne.
"Nevychovanci krpatý." ponosovala sa Bilis. "Ani jediný kopanec, ani jedna facka! Čo to majú za rodičov ?! " Bilis nevychádzala z údivu. Spolu z Malleusom sedeli na hojdačke a lízali ukradnuté lízatká.
Malleus a Bilis boli dvojčatá a zároveň najlepší kamaráti.
"Vieš čo si myslím ? Že sú z decáku. Otec vraví, že tam dávajú rodičia deti, ak odmietajú poslúchať. A tí chlapci, hlavne ten krpatý, vyzerali, že odmietajú poslúchať. Obaja boli čistí, tichí a ani jeden nás ani len nenakopal." to predniesol svoju teóriu Malleus.
Dvojčatá a celá rodina Malevolensovcov, pomerne početná, keďže mali 5 detí, pochádzala z malého mestečka Pravus. Všetci obyvatelia ho zbožňovali, včetne rodiny Malevolensovcov. Nachádzalo sa za obrovským kopcom, akurát tak, že celý rok na mestečko nedopadali slnečné lúče. A to obyvatelia zbožňovali, rovnako ako aj to, že mestečko obkolesovali husté a tmavé lesy.
A, samozrejme, všetci obyvateli boli slušne vychovaní. Podstivo kradli, bili sa, nadávali si navzájom, proste všetko slušne, ako sa patrí.
Nie ako tí chlapci, ktorích stretli dvojčatá Malevolensovové.
Pre veľkú smolu ich rodiny, sa raz vybrali prespať do Netopierej jaskne.
Presne počas ich rodinného večera, ich mestečko objavili zlí cudzinci.
Pravus dali do karantény a odmietali niekoho pustiť von, alebo dnu. Vraj sú tí, čo tam žijú pre ostatných nebezpeční.
Malevolensovci boli teda prinútení presťahovať sa odtiaľ a žiť medzi divnými.
Slnko im stále vadilo a čudovali sa, ako divní zvládajú. Radšej stále vychádzali z domu len po zotmení. Správali sa slušne, nie ako väčšina tunajších ľudí. A predsa po nich stále zazerali.
Bilis s Malleusom to ešte chvíľu rozoberali, ale keď dolízali lízatká, pobrali sa domov na večeru. Boli to len dve milé 11-ročné dvojčatá. Naprosto nevinné.
Bilisiné dlhé čierne vlasy siahajúce pod pás mala zapetené do vrkočov. Malleusové čierne vlasy siahali už takmer po plecia, ale strihať si ich nechcel. Tmavohnedé oči upierali do zeme.
Už sa tešili, keď im zvyšok rodiny povie, čo videli dnes, na tomto podivnom mieste.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár