V dávnych dobách, v krajine večnej zimy, krutých bojov a lesných škriatkov, nazývanej Sorkal, na malom odľahlom mieste sa severe krajiny sa rozprestierala ešte menšia dedinka s názvom Langt. Obklopovalo ju mnoho lesov, ktoré boli tak husté, že pohľad cez ne nikdy neprenikol ďalej než na pár metrov. V dedinke žilo len pár obyvateľov, ktorí nechceli žiť v kráľovstve krutého vládcu Grusoma, a tak si vybudovali Langt ďaleko od civilizácie. Žilo sa im tam oveľa príjemnejšie, než kdekoľvek inde. I keď boli odtrhnutí od okolitého sveta a ich život bol veľmi skromný, boli šťastní, pretože mali jeden druhého, mali pri sebe svojich blízkych, lásku, ktorá bola pre nich tak potrebná a navzájom si pomáhali.
Jedinou ich obavou boli škriatkovia, ktorí obývali okolité husté lesy. Nik ich nikdy nevidel, len občas sa lesmi šírili podivné škriekajúce hlasy. Medzi ľuďmi sa povrávalo, že sú hrôzostrašní, zohavení a ak by stretli obyčajného človeka, už nikdy by sa nedostal z ich rúk živý. Dlhé roky boli všetci obyvatelia dedinky Langt veľmi opatrní a ostražití.
No jedného dňa, keď bolo obdobie tých najkrutejších zím, sa Elen a jej priateľ Ário vybrali konečne do hôr, túžili prejsť cez tie nebezpečenstvom číhajúce lesy. Chceli vidieť, čo sa nachádza ďalej, než ich oči dokážu zbadať. Boli jediný takýto mladý párik v celej dedinke, a boli tak nádherní, tak nekonečne zaľúbení. Celé dni a noci strávili spolu, stále a stále, keď ste ich zbadali, priali ste si, aby sa od seba nikdy neodlúčili.
Po nádhernej, bezoblačnej noci plnej blikotajúcich hviezd, keď začalo jemne svitať, sa Elen a Ário vytrhli zo vzájomného hrejivého nočného objatia a nič netušiaco odobrali na záhadnú, a možno aj prekvapujúcu cestu do tajomných lesov. Nikomu nič nepovedali, bolo to ich tajomstvo. Vedeli, že ak by to povedali rodičom, tí by to nikdy neodsúhlasili, ba práve naopak. Ich cesta viedla čím ďalej, tým hlbšie do neznáma. Občas sa vystrašili, keď začuli podivné zvuky a hlasy, no jemný vánok a prijemný čerstvý vzduch im dodával odvahu kráčať ďalej a ďalej. Noci boli chladné, ako zvyčajne. Prudký chlad im sťažoval nočný spánok a odpočinok. Ale boli príliš zaľúbení na to, aby to nevydržali. Objatia a bozky ich zohrievali a necítili pri nich tú tak trpkú zimu.
Prešli hodiny, týždne a mesiace. Obyvateľov Langht zasiahol bolestivý smútok a žiaľ, ako ešte nikdy predtým. Nemali žiadne správy o Elen a Áriovi, nevedeli, prečo a kam odišli, nevedeli priam nič. V zúfalstve len očakávali každý deň i noc, ale Elen a Ário neprichádzali a nik nemal o nich žiadne správy. Všetkých zdolávala myšlienka, že sa už nikdy nevrátia, že ich niekde v tých lesoch napadli škriatkovia. Plynuli mesiace, no stále nič.
Až posledný januárový deň obyvatelia začuli akési hlasy a kroky. Bolo to veľmi blízko. Všetci pozorne vnímali, čo sa bude diať a pre prípad si k sebe vzali jednoduché zbrane. Kroky sa blížili čoraz bližšie, každý bol pripravený na to najhoršie. V tom sa z neprehľadných konárov stromov vynorili Elen a Ário. Čas sa akoby zastavil, nik ani nedýchal, no bola to skutočnosť. Spoza ostatných stromov sa priblížili škriatkovia, tí, ktorých sa všetci tak báli, ktorí mali byť nebezpeční a ohavní.
Ľudia sa schyľovali zaútočiť, no Elen skríkla: „Stop!!! Sú to naši priatelia“. Dych všetkých sa zastavil. Elen dodala: „Áno, počujete dobre, sú to naši priatelia. Dlho sme sa túlali lesmi, sneh a chlad nám to znepríjemňoval stále viac a viac. Nemali sme už jedlo a vodu. Príroda bola zamrznutá, taktiež lesné ovocie a voda, umierali sme. No títo škriatkovia nám pomohli, prichýlili nás k sebe a dali nám najesť a napiť. Starali sa o nás celé dni a noci v ťažkých chvíľach, kým sme sa nezotavili a dokázali sa vrátiť späť. Preto sme ich vzali so sebou do Langht. Chceme, aby sme s nimi boli priatelia, pretože vôbec nie sú takí, ako sa o nich vraví“. „Chceli by sme, aby im bola Langht tak blízka, ako aj nám, aby sme sa tu cítili všetci v bezpečí a pomáhali si navzájom“, povedal Ário. „Tak čo na to poviete?“, po chvíľke dodala Elen.
Obyvatelia boli udivení a nevedeli, čo povedať. Len chvíľkami sa ozval nejaký ten náznak nezrozumiteľnej reči, nič viac. „Keďže sa všetko skončilo šťastne a ako môžeme vidieť, títo škriatkovia nie sú takí, ako sme si ich predstavovali, ale naopak, pomohli vám Elen a Ário, s veľkou radosťou tým chcem povedať, že čo sa týka mňa, sú tu stále vítaní. Teraz by sme to mohli osláviť, teda, ak všetci súhlasíte samozrejme“, výraznou rečou povedal Elenin otec.
Ľudia sa začali usmievať a radovali sa, vykrikovali s radosťou a šťastím, boli neskutočne radi, že sa to všetko takto skončilo. Oslava trvala niekoľko dní, ktoré lesných škriatkov a obyvateľov dedinky Langht navždy spriatelili. Elen a Ário sa zasnúbili a neskôr zosobášili a žili spolu šťastne dlhé predlhé roky. Pre ostatných obyvateľov to bol ten najkrajší párik, aký kedy videli.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
selene  10. 1. 2010 14:30
hm....dosť ma to prekvapilo.....konečne niečo nové 8)
2 
fotka
zabudnuta  16. 1. 2010 22:37
zmena štýlu? veľmi pekné
Napíš svoj komentár