„Takže? Čo si chcela?“ opýtala som sa. Z môjho tónu by sa dali odlamovať kúsky ľadu do nápojov. Znova na mňa pozrela, zatiaľ čo som si do pressa sypala cukor. Na perách sa jej mihol úsmev.
„Ešte stále piješ cukor s kávou miesto kávy s cukrom?“ vypadlo z nej, a v jej hlase bolo počuť všetko to, čo so sebou za tie dva roky porobila. Bol hrubý, zachrípnutý. Akoby minimálne mesiac neprehovorila. Odpila som si z kávy a ponad šálku som na ňu pozrela. Vedela som že takto dopadne, vždy som to tvrdila, no tak nejako som dúfala, že keď sa to už stane, nebude vyzerať tak zle. Mýlila som sa. Vyzerala horšie než zle. V tvári bola vychudnutá, až som sa bála že jej lícne kosti čochvíľa prerazia kožu. Okolo očí mala kruhy, také tmavé, že vyzerala ako keby ju niekto zbil. Nedalo sa na ňu pozerať. Nedalo. No nemohla som odvrátiť zrak.
„Pochybujem, že by si ma sem volala len preto, aby si si pripomenula môj zvyk presládzať si kávu. Poznám ťa príliš dobre Rebecca. Čo chceš?“
Pozerala do stola, keď mi odpovedala.
„Pomoc.“
„Prosím?“ Ja snáď zle počujem.
„Potrebujem tvoju pomoc Esther.“
Mala som chuť jej jednu vraziť. Tak ona potrebuje moju pomoc. Teraz. Po dvoch rokoch. Znechutene som si odfrkla.
„Toto si nemyslela vážne.“
Nebola to otázka. Bolo to suché konštatovanie, ktorým som samej sebe chcela dať nejaký dôvod prečo ju tu a teraz okamžite nezabiť.
„Ak je tento vtip to jediné čo si mi chcela povedať, odchádzam,“ povedala som a začala z kabelky vyťahovať peňaženku.
„Esther,“ oslovila ma. Sotva hlasnejšie než šepotom. Zdvihla som hlavu od peňaženky z ktorej som vyťahovala peniaze za kávu, a zabodla do nej ľadový pohľad.
„Ani nezačínaj. Ja nie som žiadna charita, Rebecca. Už dávno nie som tá Esther za ktorou stačilo prísť so psími očami a spravila čokoľvek. Ak chceš pomoc, choď si za Chrisom. Pokiaľ viem, on ti pomáha veľmi rád.“ Znova som sa začala hrabať v drobných. Dúfala som, že jej dôjde, že nemám záujem o ďalší rozhovor. Zbytočne.
„Esther, prosím.“ Znova ten šepot. Ak by ma to divadlo na začiatku bavilo, teraz by ma určite prestalo.
„Na mňa už prosím neplatí. Nie od teba.“
„Esther ja už nikoho nemám. Nikoho okrem teba.“
„Mýliš sa. Mňa si už dávno stratila. Stratila si ma vtedy v lete pred dvoma rokmi, keď si ma využívala ako hodinový hotel. Stratila si ma vtedy, keď si mi klamala kvôli Chrisovi. Stratila si ma vtedy, keď si sa rozhodla že sa na mňa radšej totálne vyserieš, než by si sa mala spamätať a prestať s fetom. A akúkoľvek cestu späť si zničila vtedy, keď si sa rozhodla radšej sa baviť so Sarah, ktorá ťa trištvrte roka len ohovárala než by si si uvedomila, že tadiaľ cesta nevedie. Urobila si všetky zlé rozhodnutia, ktoré si mohla, Rebecca. A ja už nemám chuť ani nervy na tvoje výkyvy.“
„Chris je v base. Našli mu piko. Sarah je znova na psychiatrii. Matka len čaká kým jej vyprší výpovedná lehota v práci aby sa mohla aj s Randym a mojím bratom odsťahovať do Švajčiarska. Bezo mňa samozrejme. A byt predáva. Otec so mnou odmieta hovoriť. Tak isto obe staré matky. Ja naozaj neviem čo robiť.“
Počula som, že zadržiava slzy. Bolo mi to jedno.
„Život si si pokašľala sama. Vravela som ti, ako dopadneš. Pozri sa na seba ako vyzeráš. Je z teba totálna troska. A prečo? Pretože si si vybrala chalana s mariškou vo vrecku. Ja už tvoje chyby naprávať nemienim. Nemám najmenší dôvod. A ani čas. O dva týždne cestujem do Anglicka. Pravdepodobne navždy. S tebou nemám absolútne žiadne väzby. Teraz už nie. Ak chceš pomoc, obráť sa na tých svojich úžasných kamošov. Lea, Ziggy, Sally... Niekto ti určite zoženie dávku,“ povedala som, a položila na stôl peniaze. Venovala som jej posledný pohľad.
„To, že som ťa kedysi milovala, neznamená, že ti do konca života budem robiť záchranný pás. To si si odpískala, keď si sa rozhodla spraviť zo seba feťáčku.“
Vstala som. Bol to zvláštny pocit, nič necítiť. No bolo to tak. K tomuto človeku, pre ktorého by som ešte pred dvoma rokmi spravila prvé - posledné, som teraz necítila nič. Ani len ľútosť. Bez toho aby som sa obzrela som vyšla z kaviarne a nechala ju tam sedieť so všetkými tými sračkami, do ktorých sa namočila.
* * *
Prešiel týždeň. Bolo päť hodín a bol teplý septembrový podvečer. Práve som išla do nášho obľúbeného podniku, kde som sa mala stretnúť s Dannym a Tanyou. Rezervácia bola síce až na šiestu, no chceli sme byť chvíľu sami, než sa tam nahrnú všetci naši priatelia, s ktorými sme sa chceli pred naším odchodom rozlúčiť. Tešila som sa. Napriek tomu, že mi budú všetci chýbať, vysoká škola v Anglicku ten pocit nejako prebíjala. Usmiala som sa. Mala som pred sebou skvelý večer, po ktorom sa malo začať najkrajšie obdobie môjho života. Kráčala som cez námestie, keď som si všimla pri fontáne neďaleko mňa sedieť povedomú postavu. Bola to Rebecca. Sedela na lavičke, vedľa seba malý batoh a na sebe presne to isté oblečenie v ktorom som ju stretla pred týždňom. Teda, s tým rozdielom, že bolo výrazne špinavšie. Prekvapivo som nepocítila žiadne bodnutie viny, ktoré by som možno očakávala. Na sekundu sa nám stretli pohľady. Jej oči boli prázdne, bolo vidieť, že je totálne mimo. Očividne jej tú dávku niekto zohnal. Možno znova ukradla svojej matke peniaze. Alebo kradla, čo ja viem. Odvrátila som zrak a keď som sa o pár minút nato zvítavala s mojimi dvoma najlepšími priateľmi, nevenovala som jej už ani jednu myšlienku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár