Ani po dopísaní testu som nepocítil úľavu alebo nebodaj radosť. A to napriek tomu, že som ho s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou zvládol veľmi dobre. Vedel som však, čo ma čaká (alebo skôr nečaká). Cestou do školskej jedálne som sa mentálne vyprázdnil, po príchode do budovy aj biologicky. Kuchárka. Tanier s vyprážaným syrom. A studenými hranolkami. Chuť dvojdenného fritovacieho oleja. Smäd a následne príjmený pocit čistej vody tečúcej mojím hrdlom. To boli jediné myšlienky, ktorým som dovolil okupovať moju myseľ. Vtom zbadám chalana, po ktorom pokukujem už dlhšiu dobu (čo už, mám slabosť na mužné typy so širokými ramenami), ale ani tomu nedovolím, aby mi začal behať po rozume. Uhýbam pohľadom, aj keď sa na mňa dovtedy vždy pekne usmial a pozdravil. Moja vnútorná intuícia mi hovorí, že je takmer naisto taký, ako ja. O to nepochopiteľnejšie sa môže zdať moje správanie, ale ja som sa v tej chvíli cítil tak mizerne, že ak by si náhodou prisadol, tak zbohom dobrý dojem.

A tak som obedoval za stolom sám. Vlastne ani nepamätám, kedy som sa s niekým pri jedle v Brne rozprával. Nechcel som prepadnúť sebaľútosti, ale niekedy je to asi najľahší ventil na emócie. Dokonca ani nedávny nie celkom vydarený "coming-out" pred rodičmi mi nepríde taký strašný ako tento pocit. Tam som si vedomý, že sa s tým budú musieť vysporiadať oni sami (viem, sebecké, ale ak by som sa mal trápiť ešte aj týmto...), ale na toto som úplne sám. Sám. Každý deň tá istá rutina, neznášam tie cesty do školy, zo školy do jedálňe, z jedálne do Lidlu, kde si aj tak kúpim zase to isté hnusné jedlo a potom zase na intrák. Je to ako jeden ten istý deň s nevýraznými odchyľkami v počasí, stave mojej peňaženky a výbere jedál v menze. Nechce sa mi vymýšľať nič nové, pretože viem, že aj pri sebekrajšom výlete (čítaní knihy, vyrazení von) sa budem cítiť neskutočne prázdny, čo mi zaručene pokazí dobrý zážitok.

Pocit sa paradoxne ešte zhoršil po tom, čo som sa spoznal s chalanom zo školy, ktorý je síce naozaj krásny a inteligentný, ale naše záujmy a pohľady na svet sú tak odlišné, že mi rozum ani nedovoľuje "posunúť to ďalej" (alebo nechať sa posunúť). Ďaľší prepad skepse vyplývajúci z uvedomenia si podobnosti mojej sitúacie hľadaniu ihly v kope sena. Ale nemôžem prestať dúfať alebo vzdať sa, to by znamenalo prepad tomu samému pocitu, ktorý tak nenávidím. Azda leto niečo prinesie.

A to som (býval?) veselý človek....

P.S.: Pozor, text môže znieť melodramatickejšie ako skutočnosť!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
vladqog  6. 6. 2012 10:19
u nas v skole nastasie chuti vprazany syr skvelo......
Napíš svoj komentár