Nik z nás necíti potrebu prekročiť rýchlosť. Už to nie je taká jazda, pri ktorej sa ide na hranici. Zákona ani možností. Jazda je iná, je tichá a pokojná. Jedine dravé vrčanie motora narúša dokonalú harmóniu okolitého prostredia. Chevrolet Impala. 1964. najlepšie roky. Azúrovo modrá metalíza dáva vyniknúť pochrómovaným nárazníkom. Voz akoby sa snažil presvedčiť šoféra, že rýchlosť zvládne, že má plno energie a elán rozfúkať nám vlasy vetrom vanúcim cez otvorenú strechu. Ale teraz mu už nik nevyhovie. On je stroj, no my sme len ľudia a dnes sa už zmráka. Prišiel čas započúvať sa viac do myšlienok ako do slov.
Od rána sme prešli už mnoho kilometrov. Takmer nestojíme. Stáli sme len raz, na obed v motoreste. Neslaná polievka, presolený rezeň a zoschnutý dezert. Zjavne tadiaľ dopravná špička už dávno nevedie. Hnali sme sa všetkými možnými rýchlosťami, snáď len okrem tej melancholickej šesťdesiatky, ktorou sa kolíšeme teraz. Dávno nás ovládla snaha obchádzať mestá a ruch priemyselného sveta cez malebné poľné cesty, zabudnuté dediny a kraje zmorené horúčavou neskorej jesene. Práve prechádzame cez malú dedinku. Už ani neviem koľkú, všetky sú tak rovnaké. Pozerám sa na ľudí stojacich v šere na ulici, na húf vracajúcich sa z večernej omše. Niekde hlboko v sebe ich obdivujem. Často sa ľutujem, že som z malého mesta. Nič sa tam nedeje, a tu? Tu akoby sa ani nikdy nedialo, a predsa sa tu ľudia rodia, žijú tu, aj umierajú. Nik z nás necíti potrebu prekročiť rýchlosť.
Viečka sú čoraz ťažšie, akoby chceli v snahe nasledovať zapadajúce slnko zotrvať v tme. Ja im to však ešte nedovolím, chcem sa plnými dúškami opiť touto atmosférou, veď sa už nikdy nezopakuje. Hlavou mi lietajú myšlienky pri každom pohľade vôkol, avšak auto je prirýchle na to, aby som ich čo len v duchu rozvíjal. Cesta sa kľukatí. Napriek tomu, že sme na rovine, je cesta plná nevyspytateľných zákrut rôznej prudkosti. Nechce vniesť monotónnosť do prírody, tak náhodnej. Polia naokolo hrajú farbami jesene. Pozlátené obilie, miestami skosené, inde ako zlatá prikrývka predelená iba tmavými vetrolammi. Cez deň si to človek neprizná. Na obed, pri plnom svetle som len pokrútil hlavou, pri spomienke na „zlaté obilné kasy“. Cez deň nie sú zlaté. Až podvečer, keď môj vlastný mozog utvára tak bizarné scenáre aké sa mi ženú hlavou, až vtedy, s privretými očami, pri pohľade na posledné slnečné lúče odrážajúce sa od klasov pripustím, že jeseň je plná zlata. Táto myšlienka ma prebrala. Je desivá a nemá ani štipku romantiky, ktorou by sem zapadla. Zlato je studené, kovové, umelé. Pripomína mi rozprávku, už neviem akú. Slovenská tvorba pre deti a mládež. Filmová rozprávka plná umeleckých kulís napĺňa nepríjemným pocitom. Aj tam bolo všetko zo zlata a pôsobilo to lacno. Pri pomyslení na zlaté polia a stromy, z niečoho tak neživého, mi behá mráz po chrbte. A možno aj nie z toho.
Tuhšie som sa schúlil na prednom sedadle a oprel som si hlavu tak, aby som mal lepší výhľad von. Sedadlo je pohodlné, potiahnuté bielou kožou viac chladí ako hreje. V aute vládne ticho, nerozpráva sa. Vôbec ma neprekvapuje, že môj pohyb nikto nezaregistroval, alebo možno nechcel zaregistrovať. Všetci sme tu priatelia už dlho a sú to všetko podobné nátury ako ja. Ich sklenený pohľad prezrádza hlboké zamyslenie. Ktovie, čo sa im ženie hlavou. Ešte aj šofér je zjavne zamyslený, sleduje cestu, ale nie myšlienkami. Skôr zvykom. Pri celodennom šoférovaní je to rutina, ktorá nepripúšťa chybu. Na nich sa ale teraz v myšlienkach neupínam. Akceptujem, že tu sedia so mnou, ale je mi to akosi jedno. Je mi akurát, len so svojimi myšlienkami a im je rovnako. Spolu, no jednotlivo, tak pozorujeme kmitajúce scenérie vôkol a nik z nás necíti potrebu prekročiť rýchlosť.
Ochladilo sa a cez stiahnutú strechu to cítiť ešte viac. Začínam ľutovať svoje privilégium sedieť na prednom sedadle, vzadu sú natlačení na seba a možno nechtiac si teplo ustrážia. Tu vpredu je človek odkázaný sám na seba. Slnečné lúče už pripomína len jemná žiara nad západným horizontom. Tma pohltila polia aj stromy popri ceste. Nikde svetlá, niet nad čím premýšľať. Konečne dovolím svojim viečkam skĺznuť ako závoj, lebo viem, že sa tým už o nič nepripravím. Vietor mi hladí vlasy. Zaspávam. Dnes už necítim potrebu prekročiť rýchlosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár