Malá Michalka bola nenávistné dievčatko. Žilo na predmestí malého mestečka, kde každý deň tyranizovala menšie deti. V škole sa tvárila ako anjelik a každá učiteľka ju milovala. Bola veľmi šikovná, no len preto, že dobrým žiakom kradla ich práce. Jej spolužiaci chodili žalovať učiteľke, ktorej sa nechcelo veriť, že jej úžasné dievčatko by dokázalo urobiť niečo také. Na dieťa sa nedá povedať, že je zlé. No Michalka taká bola. Robila peklo zo života deťom zo susedstva. Začala ho robiť aj rodičom, keď raz prišla zo školy. V ten deň videla, že jedna zo spolužiačok si priniesla krásneho snehobieleho zajačika. Mal krásne malé zúbky a k telu pritiahnuté ušká. Bol vystrašený, keď ho všetky deti hladkali po zamatovom kožúšku. Len malá Michalka sa ani nenamáhala natiahnuť ruku k zajačikovi. Zaumienila si totiž, že bude mať vlastného – krajšieho, hebkejšieho, prítulnejšieho a ešte belšieho. No od rodičov dostala jasnú odpoveď. Aj keď k nim pristúpila so psími očami ako poslušné dievčatko, nedočkala sa ničoho, len poučovania a odmietania.
„A kto sa bude o neho starať? Kde by spával? “ pýtal sa otec.
„Ja sa zajacov bojím! Nechcem mať také niečo v dome! “ sťažovala sa mama.
Michalka sa zamračila a v jej hlave sa schyľovalo k veľkej búrke. Ten malý diablik v nej sa chystal na niečo, čo aj pre ňu predstavovalo nový stupeň v jej správaní. Už kula plány. Zajtra Renátka prinesie toho jej zajačika do školy. Ona ho potichu potiahne za ušká a dá ho do svojej tašky. Renátka sa nikdy nedozvie, kam jej chlpatý miláčik zmizol. Bude síce smutná, no ona to prekoná. Naopak Michalka by už ani deň neprežila bez niečoho, čo u ostatných vzbudzuje toľko obdivu a radosti. Keď ho už bude mať, zavrie ho do svojej izby a nikomu ho neukáže. Bude len jej a s nikým sa oň nepodelí. A s takýmito myšlienkami spokojne v ten večer zaspávala. No to ešte netušila, že oči zajačika jej počarovali. V tú noc sa jej prisnil strašidelný sen. V tom sne otvorila oči. Veľmi sa preľakla, lebo videla veľa detí okolo seba. Boli od nej omnoho väčšie a naťahovali k nej svoje ruky. Smiali sa, každý sa chcel dotknúť. Videla svoje tenké fúziky a keď sa chcela pozrieť na ruku, uvidela len nežnú labku. Bola v koži zajačika, sediac na Renátkinej lavici. Práve prišla učiteľka. Dav sa rozpŕchol a Renátka ju chytila za kožuch, aby ju mohla dať na vrch tašky. Michalka sa zmätene rozhliadala. Chcela ujsť, no zakaždým, keď sa o niečo pokúsila, Renátka natiahla ruku a dala ju späť. Nevedela, čo od zúfalstva urobiť! Keď vtom Renátku vyvolala učiteľka, aby išla k tabuli. Michalka zajačik v tom okamihu zacítila, že ju niekto vytiahol z tašky a presúva ju do inej. Bola tam tma, ktorej sa strašne bála. Snažila sa vyliezť, no márne. Hodina skončila a batoh sa pohol. Natriasal s ňou, hádzal ju medzi učebnice a desiatu. Po pár minútach začula svoj hlas : „Som doma! Idem do svojej izby! “. Ale nie! Veď ja som sa ocitla v koži zajačika, ktorého chcem zajtra uniesť! , pomyslela si v panike. O chvíľu ju ruka vytiahla na stôl. Spoznala svoju izbu. Pozrela sa na seba. Bol to akoby pohľad do zrkadla, keď videla, ako sa k nej vinú jej ruky a silno si ju to dievča, čo sa na ňu podobalo, pritiahlo k svojim vlasom. Tie ju šteklili a pichali, no čím viac sa snažila od nich dostať, tým pevnejšie ju ruky dievčatka zvierali. Keď už nemohla dýchať z toho silného objatia, hlasne zo sna vykríkla a otvorila oči. Rýchlo strelila pohľadom k svojim rukám, prešla po nich, po vlasoch a nazrela aj pod perinu. S hlbokým výdychom opäť zatvorila oči. Razom pocítila príjemné chvenie na srdci. Spokojnosť, že je vo svojom tele prevýšila len váha svedomia. To sa po dlhom čase akoby prebralo a oprášilo. Po tejto strašnej noci sa Michalka už nikdy neopovážila čo i len krivo pozrieť na niektoré dieťa. Renátkinho zajačika hladkala s láskou a rešpektom, úlohy si robila sama a našla si aj veľa kamarátov. A tak vyhnala čertíka z hlavy a mohla sa začať nová kapitola jej detstva.

 Rozprávka
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tunidlo  15. 11. 2009 15:03
A kde ten čertík skončil? ...



V zajačikovi?
Napíš svoj komentár