jasne si spominam na silvestrovske predsavzatie, nech je ten buduci rok lepsi,nech som stastnejsia..nech sa mam lepsie ako doteraz.
a veru..mozem spokojne prehlasit, davajte si predsavzatia (samozrejme,tie realne,ktore mozno splnit) a s trochou snahy dosiahnete cokolvek.
moja splnena tuzba vsak spociva v niecom nematerialnom,v niecom, co ma na dosah ruky kazdy,len o tom nevie,ze to moze ziskat.
nehovorim o nicom inom,len o stasti zo zivota..o stasti,ku ktoremu netreba nevyhnutne lasku ,tu partnersku, o stasti, ktore je badatelne v kazdom okamihu vasho dna.
ja ho nachadzam v takych malickostiach, az sa obcas aj bojim to niekomu povedat, lebo si o mne pomysli,ze to nemam v hlave ciste a ta realita,skutocny svet okolo mna, ma zdaleka obchadza a ja si neuvedomujem jeho krute stranky,ci rany,ktorymu udiera do nasich dusi.
vidim stastie aj v tom,ze sa mi pokazil mp3 prehravac.sprvu ma to nesmierne hnevalo,lebo mp3 prehravac je uz mojou sucastou.vsetci ma poznaju ako "tu so stuplami v usiach" a vedeli,ze ked idem po meste,je zbytocne ma ohlasovat,lebo som ich aj tak nepocula..bola som ponorena do toho,co pocujem a ludia naokolo tvorili len kulisu mojmu pribehu,ktory sa mi vytvaral pri pocuti danej piesne.
sice budem mat novy prehravac onedlho, som stastna, ze sa ten stary pokazil(a to nie z dovodu,ze ten stary bol uz predsa stary a osuchany,mozno skaredy-pre mna vsak vynimocny),ale preto,ze som sa viac sustredila na to okolo seba.
zacala som pocuvat a pozorovat..svet..ako taky..vecerny dazd a jeho kvapky narazajuce na okna mojej izby, prach ,ktory sa dvihal, vietor,ktory kyval konarmi stromov do stran, vtaky ,ktore ma rano zobudzali..
alebo ta ranna rosa,ktora mi zvlhcila nohy v sandaloch, suchotanie bazantov v jacmeni a nasledne vzlietnutie,lebo sa zlakli.
dokazala som sa pozastavit aj pri tichu,ktore rozbilo moje miesanie cukru v rannej kave. zrazu sa mi to zdalo zazracne..pomyslite si..cvok..ale..skuste to..v uplnom ticho,ziadne radio,ziadne cudzie hlasy,nic..len ticho a lyzicka narazajuca do salky.
taktiez som zacala citat..ovela viac ako doteraz..a som doslova zavisla od citania.nepamätam sa,kedy som naposledy sedela pri televizii pri nejakom filme, ci seriali..radsej idem do izby vypustim svojho koreliaka z klietky a zahlbim sa do stranok rozcitanej knihy.
toto leto som zacala s mnackom-ako chuti moc.
cela kniha sa niesla v pochmurnej nalade.a v celom pribehu bolo mnoho pravd,vela skutocnych myslienok..ale..
vsetky boli sposobene zlyhanim cloveka. koho by to ale zaujimalo, kniha sama o sebe je fakt dobra (pozdravujem tymto glosovu)
pokracovala som coelhom.
zahanbene priznavam,ze keby niet mojho byvaleho velmi dobreho spoluziaka, ktory este pocas gymnazialnych casov cital alchymistu,a ja sa pri nom pristavila,ze co to..povedal mi len,precitaj si,oplati sa, netusila by som vobec, kto to moze byt ,ten Paulo Coelho.
a ja som ho posluchla ..nuz,nelutujem ani jedinu minutu,ktoru som stravila nad tymi vsetkymi knihami od neho.
a spomedzi tych poslednych citanych vyberiem Zahir a Bridu, ktore ma donutili sa zamyslat.a riadne.
nad vsetkym tym,co nas kazdodenne stretava.nad smutkom,utrpenim,zlom,sklamanim..ale tiez aj nad laskou,ludskym stastim,ktore vie byt tak zaujimavo pominutelne v malej chvili a o byti tu na svete ako takom.
ak by ste mali fakt zaujem ma pochopit,mozno len z casti..ten Zahir si precitajte..
dnes som nesla s nasimi hned do mesta,lebo ma zachvatili este dozvuky mojho stvrtkoveho slnecnicoveho priotravenia sa,musela som si trochu polezat nech to prejde.
sla som na bus a sedela som v nom s jasnym umyslom nejak dnesok pretrpiet.vedela som uz vopred,ze stretnutie s kamosom a jeho priatelkou bude zdvorilostna konverzacia typu,co nove,co sa zmenilo,co pribudlo,ako sa maju dalsi kamosi,atd.
predtym som este sla na omsu,kde som uz nezvladala knazovu dlhociznu kazen,ked som v 3/4 jej casti uz nenapadne vystrcila hlavu z radu,aby si ma stary knaz vsimol a dufajuc,ze sa uvedomi,som zivla a prizmurovala oci..nepomohlo..
ale nevadi..prezila som to..som zvyknuta na zmysluplnejsie kazne,stara skola je vsak stara skola..
vykrocila som teda na terasu jednej kaviarne na pesej zone,kde ma cakal spominany parik a nas rozhovor sa niesol lahko,sice s obcasnymi trapnymi chvilkami ticha,ale nakoniec som bola aj rada,lebo som blizsie spoznala tu kamosovu priatelku a zistila,ze je to zlata 18rocna holka,ktorej prisny tatino vcera nariadil vecierku o 19tej hodine..
a potom som sla cakat nasich do "nasho" skolskeho parciku..do toho,kde sa uz takmer ritualne stretava gymplova "haved" v piatky ,aby sa mohli uspesne a taktiez pysne ozierat rovno pred skolou a nasim piaristickym kostolom..ale budis..sedela som na lavicke a len tak som sa divala.
divala som sa na sochu Jezisa predo mnou a na jeho podstavci napis kontrafakt..vystizne..
na lavicku podo mnou s vyrytimi napismi...honey,fuck you, ci denca+manci a kopec dalsich..taka obycajna drevena lavicka a kolko piatkovych alkoholickych spomienok..pozrela som sa pred seba..velky kostol..
chodievali sme don na omsu vzdy,ked bol nejaky cirkevny sviatok a tesili sa,ze sa nebudeme ucit take dve hodiny..pozerala som na vyklenky na kostole, v ktorych boli kedysi sochy,urcite nejakych svätcov..chybali mi tam, bez nich bo ten kostol neuplny..
sledovala som ludi,co stali pocas omse na schodoch..tu omsu vobec nevnimali,lebo ich rusilo kazdu chvilu nejake auto prechadzajuce okolo, alebo sikmooki ,obdivujuci polkruh z dvanastich apostolov,jezisa v strede a za nim mna na lavicke..
tiez opadana omietka a okna mojej byvalej skoly a so skolou aj vsetky spomienky na moje vecne frflanie v tej skole..ako som mala vzdy nieco proti tomu,ci tomu profesorovi..
ako sme ohovarali staru profesorku anglictiny s menom Eva Prva,ktora nosila vecne ten isty staroruzovy kostym a suknu,ktoru mala vytiahnutu az pod prsia,lebo nenosila podprsenku..jej snehule cez zimu a neprijemny pach z ust.. a teraz som mala chut sa do tejto skoly vratit..ved mi tam bolo tak dobre..vzdy,ked som sa prechadzala po chodbe,vzdy som sa divala na tabla na stenach..sice som ich poznala uz takmer naspamät,ale hlavou mi prudila myslienka,raz sa aj na mna takto bude divat nejaky ten student,ci studentka,ktori budu na tej chodbe,starej uz vyse 300rokov, prechadzat..
vsetko ma vsak svoje trvanie,tak aj moj 8rocny pobyt v Nitre znamom Piaristickom( medzi tymi nasimi Pijanistickom) gymnaziu..nelutujem nic a som stastna,ze som tam bola..
pousmiala som sa a vstala..bolo uz sedem hodin a prisli nasi..
a teraz toto dopisujem pri pocuvani sigur ros..
a som stasna..lebo aj dnesok bol krasny
aby som vsak nedopisala neukoncene..to ,co som pisala na zaciatku..zmenila som sa tak,ze si vazim svoj zivot ovela viac ako kedykolvek predtym..
a tesim sa z kazdej chvile,ktora ma robi stastnou!
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár