Celý svoj život dáva ľuďom najviac ako môže, každý svoj kút. Avšak nikto sa nikdy nepristavil a nepremýšľal čo z toho má ona sama. Prečo vlastne plače po toľkých dobrých skutkoch čo vykonala, keď je to vec po ktorej vždy túžila. Pomáhať. Toľko cieľov priniesla a ďalej sa vďaka nim vyvíjala. Nie sú to len ľudské bytosti a ich skutky a ona im to nemôže zazlievať, súdiť ich, karhať. Každý si tu hľadá tú svoju cestu, poslanie, budúcnosť. A to aj pomocou iných. Často ľudí ako je ona. A ona sa hľadá a nachádza vďaka nim. Celý svoj doterajší život vkladala práve do toho, aj ten posledný nádych čo jej ostal, len aby pomohla, urobila svet krajším miestom, ich ľahšími, seba hodnotnejšou. Zo začiatku však nerozumela, nevedela, očakávala to isté od nich. Až napokon zistila, že takto život nefunguje. Že takou osobou ani byť nemôže, lebo by jej skutky boli nečisté. Postupom času sa však pýta či je to naozaj jej jediné poslanie. Či má posúvať vpred iných a seba stláčať čoraz nižšie. Či tu nie je pre ňu niečo viac. Až raz popri týchto myšlienkach príde deň, kedy jej na niečom začne naozaj záležať. Ale nie pre šťastie iných, ale pre to jej vlastné. A to tak veľmi až by pre to obetovala čokoľvek, aj samú seba. A tak aj robí. Doslova preto jediné dýcha. Nakoniec však trpko zistí, že sa nič nezmenilo. Že je tu znova správne, v správny čas, vydáva zo seba úplne všetko a dostáva aj veľa a pritom tak málo. A tak sa pýta kedy niekedy niekoho v živote napadne že všetko čo im dala jej každý jeden raz zobralo kus seba. Zobralo jej to nádej.

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár