Rozchod

Rozišli sme sa. Len tak z jedného dňa na druhý. V jednom momente som sa zobudila vedľa človeka, ktorý pre mňa znamenal celý môj svet a v tom druhom z neho nebolo nič iné ako cudzinec. Už viac neviem kedy ide cvičiť, koľko hodín spal, či na mňa myslí, čo ho rozosmialo... Jednoducho nie je v mojom živote. Puf! Koniec. Stalo sa niečo, čoho som sa desila najviac vo svojom živote. To čo ma kusalo pod kožou, plazilo sa po mojom nahom tele ležiac vedľa neho. To, čo som vždy podvedome cítila, ale nikdy nemala odvahu priznať si. Až doteraz. Každý máme svoje dno a ja som do toho môjho padala až príliš dlho. Ťahala ma tam moja vlastná naivita. Až to prišlo. Spadla som, konečne som narazila na dno, dostala facku od podlahy, od jeho slov, správania a nebolo čo zachraňovať, pretože to nižšie už nešlo. Ležala som v jeho izbe a nekonecne dlho sa na neho pozerala. Na ten pokoj v jeho výraze. Len tak tam spal, úplne vyrovnane, zatiaľ čo ja som vnútri umierala, kričala každou bunkou svojho tela. Vlastne nás to perfektne vykresľovalo. Ja som bola vždy búrka a on bezvetrie. Neustále sa kontrolujúc, s nekonečnými vrstvami kože, aby sa mu nikto nedostal dovnútra, až strašidelne chladný. Snažila som si zapamätať každý detail jeho tváre. A potom som urobila tu najťažšiu a pritom tu najjednoduchšiu vec v mojom živote - odišla od prvého človeka, ktorému som sa absolútne odovzdala. A teraz? Na poličke stáli fľaše rumu, pív, zubná pasta, káva, anatómia, Captain Morgan, biochémia, na stoličke jeho veci, na stole kvietok v polke, ktorý mi odtrhol... Ale on? Neviem si spomenúť ani na polohu v akej ležal. Už ho viac nepočujem vo svojej hlave. Ako keby tam ani nikdy nebol. Vždy som si myslela, že keď tento deň nastane, príde koniec sveta. Nebudem jesť, nebudem spať, nebudem vedieť fungovať, budem len plakať a plakať a nekonecne dlho smútiť za tou dierou, ktorú zanechal. Pravdou je, že posledné dva týždne boli tie najchaotickejšie a najlepšie za posledný rok. Stratila som jeho, ale získala späť seba. Je to neopísateľný pocit nemusieť ľúbiť za dvoch. A aj keď mi neskutočne veľmi chýba každý jeho výstup, hrozné správanie a všetko to, čo obnášalo ľúbiť ho, už viac nejdem dole. Stúpam hore a hore a znova píšem, smejem sa, niekedy cez slzy, vnímam naplno ľudí, ktorí tu vždy boli, ale ja som ich nevidela, žijem každým jedným momentom. A to je viac, ako mi kedy dala moja prvá veľká ozajstná láska. Dobrú noc priatelia a nezabudnite prosím v prvom rade ľúbiť seba.

M.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu