Môcť tak prísť do takejto svätyne, keď sa nad nami vznášajú pochybnosti a vyjsť so správnym riešením len jedným nazretím na dno.
Aspoň niekedy si tam môcť odpočinúť a popremýšľať akým smerom sme svoj život posunuli.
- A čo by si tam robila ty?
- Pravdepodobne len sedela, počúvala šum okolia a pozerala sa prázdno na hladinu vody.
- Chceš povedať, že by si si nedopriala žiadnu pomoc?
- Poznáš ma? Nie? No veď ani ja.
- Kto iný okrem teba to má vedieť?
- Boh?
- A s kým si myslíš, že sa tak rozprávaš?
- Ach Bože, myslela som si, že aspoň ty mi povieš pravdu.
- To ste celí vy, ľudia. Najradšej by ste hodili všetky svoje starosti na niekoho iného. Najlepšie na mňa. „Stvoril si to tu, tak nám povedz čo máme robiť.“ Nevďačníci. Stvoril som to pre vás, tak si to spravujte ako chcete.
- Veď sa hneď nerozčuľuj, mne sa tiež dvakrát nepozdáva ako sme si to tu zariadili.
- Povedz mi, veríš v osud?
- Akože ti mám hodiť na plecia všetky nespravodlivosti, podrazy a klamstvá a dať uznanie za všetky pekné veci čo sme spravili? Prepáč ak sa rúham, ale aký zmysel by potom mala slobodná vôľa o ktorej tak neúprosne rozprávajú všetci tvoji stúpenci.
- Tak veríš?
- Nie Bože, neverím.
- V čo potom veríš, keď nie v osud?
- Je to dôležité?
- Chceš sa niekde posunúť?
- Bola by som rada, keby táto konverzácia bola na niečo dobrá.
- Tak mi odpovedz.
- Verím na to, že si pre nás len vzorom. Pravdaže si stvoriteľ a všetko kolo toho, ale ako by si sa aj bol schopný starať o každú stratenú dušu? Každý sa musí sám vyhrabať zo svojich problémov. Verím, že toto je naša jediná šanca žiť. Nie tak, aby sme sa pripravili na niečo po smrti. Robiť chyby, neustále. Následne z nich zas čerpať pri ďalších rozhodnutiach. A pritom si niekedy na teba spomenúť a poďakovať ti, že si nám to doprial. Ale nie moc často. Nie tak, ako stromom, že nám dovoľujú dýchať. No nie zas tak málo, ako svojim rodičom. Tak akurát, aby si bol spokojný.
- Tak prečo si potom nepomôžeš?
- K čomu si mám pomôcť? Zdá sa ti snáď, že mám nejaký problém?
- Ale prosím ťa, už bolo dosť zapierania. Nauč sa žiť v tomto svete. Chápeš ho správne, len sa to musíš naučiť preniesť do reality.
- Rozprávam sa s Bohom, o akej realite sa tu bavíme?
- Povedz mi úprimne, chceš byť šťastná?
- Viac než čokoľvek na svete.
- Tak buď.
- Len tak?
- Len tak.
- Ďakujem Bože.
- Za čo?
- Len tak preventívne, aby si na mňa nezabudol.
- Ach ľudia, zas robíte všetko len pre seba.
- Prepáč mi to.
- To je v poriadku, veď som vás to naučil ja. Vy ste tu tiež len kvôli mne. Pre koho si myslíš, že som vás asi tak stvoril? No pre seba. Nudil som sa.
- Teraz si sa nazval sebcom. Je to vtipné.
- Vtipných je viac vecí než si myslíš.
- Ďakujem ešte raz.
- Tak už choď.
- Kde?
- K studni ty hlúpa, kde inde.
- Ale ja neviem kde to je.
- Ak nevieš, tak tam nikdy neprídeš.
- Ty si mi ale hádankár. Myslím, že už viem kam sa vybrať.
A tak sa postavila pred zrkadlo. Pozerala sa na tú vyjavenú stratenú postavu oproti sebe, ktorá sa zvláštne usmievala. Lebo zistila, že môže sama zmeniť svoj život. Len tak jednoducho. Stačí si uvedomiť čo chce. Ak toto vie, už jej viac nebude nič stáť v ceste. Možno tak ešte sto prekážok. Ale čo je to oproti vôli ľudskej bytosti? A tá je neprekonateľná, keď človek chce byť šťastný. Presne tak jednoducho.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár