Každé ráno vstaneš, buď ľavou alebo pravou nohou, otvorený všetkým možnostiam prichádzajúceho dňa. Nezamýšľaš sa či bude dobrý alebo zlý, biely alebo čierny, dlhý či krátky, vrúbkovaný alebo hladký. Bude taký, aký si ho urobíš. To všetko si uvedomuješ a tak sa rezko obliekaš a počas toho ukusuješ z chlebíka alebo len tak nechávaš prúd myšlienok slobodne plynúť. Kráčaš cestou, ktorá ti je známa, nechávaš svoje pocity ovplyvňovať počasím bez toho aby si si to uvedomoval a pritom premýšľaš nad všetkým možným čo budeš dnes robiť, čo nebudeš robiť, čo bude v škole, čo po škole, ako to je s kamarátmi, rodinou, čo budeš mať na obed, jednoducho o hocičom, čo ti príde na myseľ. V škole zažiješ rutinu, ktorá ti ale viac-menej neprekáža, pretože sa vždy nájde niečo nové zábavné možno niečo na rozčúlenie. Po škole môžeš robiť jednoducho hocičo a tak ti uplynie deň normálnou rýchlosťou až do večera, kedy si ľahneš unavene do postele a s prísľubom nového dňa spokojne zaspíš.
Ale raz, jednoducho hocikedy v neurčité obdobie tvojho života príde deň, kedy sa stane niečo veľmi zlé a tvoje srdce sa rozštvrtí na príliš veľa kúskov. Niekto, na kom ti veľmi záleží, ťa položí na nízke dno a ty si uvedomíš, že už nič nie je rovnaké. Že sú dni odrazu akési pomalšie, zvláštnejšie. Ráno vstaneš zo zvláštnym pocitom, že deň, ktorý prichádza už naraz nemusí mať päťdesiat variantov, že možno nebude mať ani žiaden zmysel a ty si len želáš, aby už bol jeho koniec. Nájdeš sa až kráčať po ceste, po ktorej si kráčal už toľkokrát, ale všetko je iné, slnko je ostrejšie, dážď hlasnejší, listy na zemi viditeľnejšie. Všetky aspekty sú odrazu niečím pútavejšie ako keby mali oveľa väčší význam ako deň, ktorý ťa čaká. V škole ťa prestanú trápiť veci, ktoré dávali význam ako zlé známky, zmysel toho, čo kto povedal a podobne. Jediné na čo čakáš, je keď prídeš domov a budeš môcť byť sám a obklopený vecami, ktoré máš rád, ktoré ťa dokážu prinútiť aspoň na chvíľu zabudnúť. V tých horších prípadoch vidíš ako jediné východisko spánok. A v tých najhorších ťa to prenasleduje aj v snoch. Tak si spomenieš na vánok, ktorý sa ti ráno hral s vlasmi, ochladzoval ti tvár a pôsobil tak ukľudňujúco, zoberieš bicykel a ideš do prírody dať dňu aspoň nejaký význam. Zistíš, že príroda a samota je tvoj nový verný priateľ jediný, ktorému dôveruješ. Šliapeš, užívaš si vietor, slnečné lúče prebleskujúce cez korene stromov premietajúce rýchlu cestu na blikajúci filmový záber a cítiš sa úplne slobodne. Príliš ďaleko od všetkého zlého. Večer si ľahneš do postele a aj napriek fyzickej únave ti tvoje myšlienky ešte veľmi dlho nedovolia zaspať a ty si premietaš v hlave čo všetko sa zmenilo, až kým sa to nepresunie do tvojich snov. A takto pomaly a vlastne aj naozaj plnohodnotne prežívaš svoje dni a myslíš si, že už sa to nikdy nezmení.
Ale pravdaže nemáš pravdu. Postupom času prídu dobré veci do tvojho života. Veci, ktoré budú mať naozaj význam. Ľudia, ktorí ti pomôžu postaviť sa na nohy, vrátiť sa späť do spoločnosti, medzi ľudí. A ty sa budeš zas cítiť sám sebou, budeš sa tešiť na dni, ktoré prídu. Na bicykel zoberieš aj niekoho blízkeho, ale už stále si budeš viac užívať slnečné lúče a filmové zábery. A aj napriek tomu, že sa toľko vecí zmení, vráti do “normálu“, už vždy budeš vstávať o niečo pomalšie.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár