Objavila som samú seba v dobe keď moje oči už nevládali plakať ...

Prečo som tým kým som? Prečo vidím v odraze zrkadla niekoho iného ako pred rokom ?
Niekoho pre mňa osobne lepšieho ? Pre iných horšieho ?

Dnes som stála v telocvični v obtiahnutých krátkych kraťasoch a podozrivo sa mi páčil pohľad na seba. Pred rokom by som videla jedno malé dievčatko ktoré nevedelo čo od života chce . Malo jednu malú predstavu o tom ako život funguje a nič iné pre ňu neexistovalo. Mala svoj ideál. Jej život sa točil len okolo určitých vecí a akákoľvek odchýlka ju desila. Nenávidela sa. Nenávidela svoje nepekne formované nohy aj začínajúce kŕčové žily. Nenávidela svoju povahu . Žiarlivosť. Neprestávajúce depresie . Nenávidela aj to ako sa jej vždy ráno krútia vlasy. Nenávidela svoje oči . Nenávidela seba.

Teraz sa tam postavím a vidím seba. Svoje pravé ja ktoré sa naučilo milovať samú seba . Pochopila som že najdôležitejší človek v mojom živote som ja sama a preto by som sa mala o seba starať. Chodila som s človekom ktorý mi ukázal že som krásny človek. Tak vnútorne aj vonkajškom. Nikdy nezabudnem ako som sa hanbila a ako som sa cítila a zjavne to bolo na mňe vidieť keď jedného dňa ma postavil pred zrkadlo a povedal pozri sa na seba aká si krásna. Odvtedy som sa snažila v sebe hľadať len pekné veci . Obliekať sa tak aby som sama sebe pripadala sexi aby som sa cítila dobre a aby som mala pocit že som žiadaná ale nie lacná. A tak keď som si prvý krát dala na seba tie najkratšie šaty ktoré mám doma už som mala pocit že si to môžem dovoliť. Zrazu akoby prestali existovať moje hnusné nohy , akoby prestal existovať ten pocit že nie som dostatočne pekná nato aby som nosila šaty , vypnuté vlasy červené pery a čiernu linku.
A tie komplexy menejcenosti odplávali pri každom ďalšom náznaku toho že som nejako výnimočná. Pri tom ako som stála strapatá nenamalovaná len v košeli a aj tak som bola krásna. Pri každom vkročení do baru kedy za mnou prišli chlapi a snažili sa ma zbaliť , a ja som milovala ten pocit ako som ich otočila a odpálkovala stým že niekoho mám aj keď som nikoho nemala.
Ak som niekedy niečo nechcela tak to bolo byť jednou z tých lacných štetiek ktoré dajú každému za pohárik , alebo sa nechajú obchytkávať len tak kdekým. Taká aj mienim ostať, nech sa stane čokoľvek nikdy neklesnem až tak .

A tak sa teda ešte raz pozriem do zrkadla a vidím seba . Niekoho kto sa snaží stať ženou vtom pravom slova zmysle. Niekoho kto sa snaží na sebe pracovať. Niekoho kto hľadá svoje vlastné ja. Niekoho kto sa snaží narábať so svojimi zlými vlastnosťami. Niekoho kto sa naučil nebrať veci v živote príliš vážne. Snaží sa rozmýšlať hlavou. Občas popustí srdcu uzdu ale snaží sa pozerať reálne na niektoré veci ktoré sa okolo dejú. A hlavne už nevidím to malé uplakané dievčatko v depresiách. Občas ma prepadne depresia , prídu veci ktoré nezmením , ublížia mi ľudia ja ublížim ľudom a vtedy som smutná.Ale už to nieje na dennom poriadku.Zmeny sú občas veľmi dobré.Pomáhajú nám stať sa tým čím máme byť a preto sa z každej tvrdej rany človek musí otriasť a musí žiť ďalej . Pretože nieje dôležité koľko krát padneš dôležité je že sa vždy postavíš a ideš ďalej.

A preto ďakujem všetkým pádom na hubu , všetkým sklamaniam , tým 3 rozchodom tento rok , priateľom ktorých som si za ten čas našla , ľudom ktorí ma opustili , ďakujem chlapom čo ma chceli a ja som ich nikdy nechcela, ďakujem svojej najlepšej priateľke, cvičeniu , hudbe , a ďakujem hlavne sebe že som v sebe našla silu sa vždy pozviechať a ísť ďalej aby som sa raz mohla postaviť pred to zrkadlo a povedať si, som presne ten človek akým mám byť a akým chcem byť.

Dobrá matka, super priateľka , obdivuhodná žena, úžasný človek , starostlivá manželka a kopec iných vecí ktorými raz, keď dospejem chcem byť.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu