Nikdy som neopúšťala ľudí z lásky.
Dodnes .
Svet sa zamotal. V hlave nápis bude to tak lepšie. Zmätok. Chuť odísť odletieť...
Ľúbiť človeka ktorému svojou láskou kazíte život. Pomaličky ale isto . Nečakali ste to takto. Nemáte silu bojovať so svojím vlastním ja. Zavriete oči a nevidíte nič. Cítite lásku ale vidíte len hádky vidíte svoju vlastnú rodinu bojovať proti sebe . Vidíte boje , hádky , neveru , nedôveru. Rodičia ktorí po sebe kričia . Matka ktorá neverí a otec ktorý preto trpí. Zaprisaháte sa že to bude u vás inak. Skúšate. Nedarí sa vám. Vnútorný démoni sa pasú na vašom vnútri. Ničia vám myseľ a ochromujú vaše srdce. Nieste schopní normálne fungovať .Za všetkým hľadáte klamstvá. Neveru.
Srdce možno robí zázraky ale môj rozum na ne neverí. Poučený skúsenosťami . Vychcanosťami všetkých druhov. Nie som schopná veriť v premenu. Nie som schopná milovať. Ľúbim všetkými tými malými kúskami úsmevmi a vtípkami. Ale rozum vyhral.
Taký život ako majú moji rodičia by som nepriala nikomu. Ani nepriateľovi. Tak prečo by som ho mala prichystať človeku ktorého ľúbim.?! Všetko bude fajn pôjdeme ďalej a ja sa raz rozplačem lebo ho uvidím šťastného s niekým iným a budem vedieť že to bolo to najodvážnejšie a zároveň najlepšie čo som spravila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár