Pomaly presúvajúca sa zo sídliska do lesa. Ako sa už začínali stromy, uvedomila som si, že ide za mnou nejaký chlap. Nechcela som naraz s ním vstúpiť do lesa. Nie že by som sa bála, len som asi trochu paranoická. Tak som na chvíľu zastala, nenápadne sadla na lavičku.
Keď už prešiel dostatočný čas, opäť som vyrazila. Stretla som neznámeho staršieho pána, pozdravila som, veď tak ma to učil môj kamarát, že je to slušné. A dočkala som sa odpovede, potešilo ma to.
Stúpanie do kopca mi spríjemnili fialové kvietky. Odmenou mi bolo slnko a piesok pod nohami. Celé okolie Sandbergu patrilo iba mne, tak ako kedysi Slobodovi, keď sa nechal inšpirovať pri písaní. Nebolo tam ani jednej duše. Zvláštny pocit, dobrý ale zároveň presiaknutý strachom. Iste by to bolo lepšie, keby mám miesto zrkadlovky na krku, v ruke vodítko so psom.
Vyšla som až na kraj zrázu, sebevražedného kopca. Trochu risk, trochu adrenalín. Tam sa delí svet na dve časti, predelený trafostanicou. Prírodu a svet plný ľudských mravcov. A pri pohľade na tie paneláky ma to dostihlo, „...vykupujeme staré nábytky, staré železo, staré autorádia...“ až na samý vrchol.
Odišla som na pustatinu, na spev vtákov som odpovedala cinkaním kovových praciek na mojej bunde. Krok, cink, hrkú. Na okamih som mala pocit, že som zašla priďaleko, že som sa stratila. No prišiel známy kameň a vyprahnutá zem. Skaly, kde ma raz vyľakali sovie oči. Prenikavé.
Návrat bol do reality. Už mi to tam nepatrilo, boli tam tie šťastné zamilované páry. Nakoniec som stretla niekoho podľa gusta, dvoch asi dvanásťročných chlapcov, ktorí na počudovanie nesedeli doma pri počítači. Počula som, ako idú tam, kde je vlhko. Môžu sa tam aj napiť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
flagrantine
23. 3.marca 2011 15:06
pekná úvaha
Napíš svoj komentár