Od posledného blogu uplynul mesiac aj dačo.
Za ten čas stihla Stela:
- prirásť starkým k srdcu
- stratiť pár pichliačov
- absolvovať zverolekára
- 5-krát ujsť
- pribrať a narásť (aspoň sa mi to tak javilo, keď som sa vrátila z ITA)
- sfajnovieť (Život nie je pierko, keď človek chová prieberčivého ježka...)
Ale pekne po poriadku.
Čo urobíte, keď si kúpite last minute a nemáte sa ako postarať o zvera? Poprosíte starkých. Aj som sa toho trochu bála, pretože starká myšoidy a hlodavce veľmi nemusí ("Ty zmek jeden!" , ale starký sa ochotne ježury ujal. Obaja dostali inštruktáž aj dvojstranový návod "na použitie" nuž a... hor´sa na dovolenku Starký sa sem síce nepozrie, ale aj tak mu udeľujem veľkú internetovú pochvalu za starostlivosť - všetko pekne dodržal a dokonca naučil Stelu pravidelne sa zobúdzať okolo ôsmej večer Ježo sa mi vrátil peknučký, tučnučký, veľký a... žravý
Tak ti ma vyľakala jeden večer... išiel som ju pozrieť, okolo polnoci, že ako sa má, čo robí a zrazu vidím - Stelka leží na boku, nehýbe sa... tak som sa ti zľakol... ale keď som pohol rukou smerom k nej, vyskočila ako blesk! (No tak netešte sa, že ju má tak rád...
O pár dní som si všimla, že v piesku leží pichliač. Zamrazilo ma pri srdci. Vedľa ďalší. A ďalší. 5 pichliačov.
Dospelým ježkom nesmú vypadávať pichliače.
Neviete si predstaviť, ako som sa zľakla. Hodinu som od strachu prerevala. A nie, nie som citlivka. Ale pravdou je, že predstava, že sa tomu malému, chlpatému, pichľavému zvieratku s krásnymi čiernymi očami a ňufáčikom - zvieratku, ktoré je na vás závislé - zvieratku, na ktoré ste čakali toľko rokov, kvôli ktorému ste toľko stratili - niečo stane, bola strašná. Nielenže ju milujem, lebo je to úžasný tvor... ale jej strata by znamenala, že sa o ňu nedokážem postarať a len by to potvrdilo všetko, čoho som sa bála a kvôli čomu sme sa hádali celý dlhý rok. Nezniesla by som to, smejte sa, nech sa páči.
Tak som hľadala na nete (ako inak), čo to môže byť. Vyšli z toho dve veci - svrab, alebo roztoče. Nuž, hurá k doktorovi...
V telefóne mi nechcel uveriť, že mám ježka. Ale bol zlatý a ochotný a to sa veľmi počíta. Aj sa ju snažil pozrieť takou tou malou rúrkovitou kamerou, ale akonáhle ju strčil Stele pod pichliače, aby videl na kožu, slečna začala tak šalieť, až mi bolo do smiechu skúste sa dotýkať niečoho, čo sa neustále ježí, funí, vrčí, pobehuje a nadskakuje...
Výsledok? Nedostatok niečoho vo výžive.
Tak som sa odhodlala a kúpila pre fufňu zophobasy. Živé.
Na to stačí jedno slovo. Fuj.
Držať krabičku so stovkou hmýriacich sa, šuchotajúcich a ten-mľaskavý-zvuk-vydávajúcich červov dá zabrať
Ale ten pohľad na ježka, ktorý sa na ne vrhne ako kombajn na pšenicu... ten je na nezaplatenie Odvrátenou stranou mince je, že keď som jej znovu sypla granule, mala ich úplne na háku a hľadala ďalšie červíky... mazna jedna
Zabudla som spomenúť, že na internete radia - s hmyzom to neprežente.... neskoro Včera som to prehnala a ježura behala v boxe tak rýchlo, ako ešte nikdy. Priveľa energie... ale o tom už inokedy
P.S.: Ak niekedy budem mať ešte nejakého ježka, bude sa volať Soľnička. Prečo? Pretože ten zvuk, keď sa škrabe...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
13. 3.marca 2019 16:52
Ešte stále je taký šibal?
Napíš svoj komentár