NECHCENý žIVOT

Ešte si pamätám tú reštauráciu, kam si ma vzala vtedy, keď si my povedala, čo si vedela. Spomínam si, ako mi srdce zastalo na tri sekundy, keď si my oznámila, že ten život v tebe pochádza odo mňa. Ako som tomu nemohol uveriť, ako som sa tomu bránil. Chcela si ma zviazať zodpovednosťou, zlomiť ma pocitom viny a výčitkami.
Tikot hodín na stene mi trhal ušné bubienky a ruky my oťaželi na stole svaly my stuhli, no chcel som utiecť, vypadnúť odtiaľ, stratiť sa a už ťa viac nevidieť. nemala si právo chcieť odo mňa, aby som zmenil celý svoj život. Povedala si, že už je neskoro, že ten život v tebe sa pýta von. Už je neskoro na to, aby sme zabudli. Ja som sa díval na tvoju ustarostenú tvár s odporom a so strachom o vlastnú budúcnosť. Prečo si ma z toho nevynechala? Hoci odpoveď bola viac než jasná. Bolo to tvoje telo, no kus v ňom bol už aj zo mňa.
Snažil som sa tváriť, že sa nebojím. Chcel som to poprieť, zaklamať, zbaviť sa ťa. Zbaviť sa vás dvoch. Ja viem, mužská zbabelosť.
Zabuchnúť dvere a odkráčať je to najjednoduchšie. Ty mi to nikdy neodpustíš, no ja som s tým zmierený.
Dvere som už zamkol, už sa nemám čoho báť. A nie, nevoď mi tú ratolesť ukázať.
Ja sa už nemám o čo starať.

 Vyznanie

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu