Zazvonil budík. Strhla som sa zo sna, ach, našťastie bol to iba sen. Sen, ktorý vyvolal vo mne rozpaky, bol až príliš skutočný, všetko bolo až príliš živé aj tá detská tvár. Začala som plakať. Pochytila ma úzkosť, v hlave sa mi vírilo milión otázok a nepoznala som na ne odpoveď.
Čo keby som to malé dievčatko bola práve ja? Čo by bolo keby niekto prišiel a zničil by všetko, čo bolo súčasťou môjho života? Ako by som sa cítila keby sa pred mojimi očami odohrávala všetka tá skaza, smrť, počula by som nevypočuté výkriky ľudí o pomoc?
Neviem. Ale sú na svete ľudia, ktorí tým všetkým prešli. Oni poznajú odpovede na všetky otázky, čo sú pre mňa záhadou.
Nezávidím im. Oni umierali, trpeli, plakali pre rozmary iných ľudí, čo šli za svojím cieľom, šli dopredu a pritom ich nezaujímalo koľko krvi pre nich pretečie, oni ,,len“ chceli a dosiahli to – VOJNU.
Nikdy nepochopím ,,tých veľkých”, ktorí tak veľmi chceli niečo dosiahnuť, že využívali pritom všetky prostriedky. Ako mohli po niečom tak túžiť, že dokázali brať ľuďom to najvzácnejšie, čo mali, ich životy? Ako sa toto mohlo zrodiť v ich hlavách, ako im to mohlo dovoliť ich srdce?
Boli to ľudia, tak ako my a zabíjali nás, ľudí.
Mali srdce z kameňa? Nie, oni milovali. Seba.
Oni píšu dejiny krvou nevinných ľudí. Sú históriou, sú naša minulosť, prítomnosť, budúcnosť...A je to smutné.
Malé dievčatko prestalo plakať, prikrylo sa obhorenou dekou a tíško zaspalo s úsmevom na tvári, naveky. Odišlo za svojou mamičkou a už nikdy nebude samé. Pribudla ďalšia hviezda na neb
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
nikka212
11. 7.júla 2007 21:57
pekny clanok
3
mozme byt niekedy vdacni za to,ze na niektore otazky nevieme odpovedat......
Napíš svoj komentár