Nie, nejdú síce nalinkovať, neexistuje pre nich čas ale prichádzajú. Je len otázkou nás, kedy ich budeme vedieť prijať a prísť tak k ďalšiemu životnému poznaniu.
A tak keď občas sedím, čítam knihy, brúzdam po internete, rozprávam sa s kamošmi...vie to prísť, isté poznanie, ktoré zmení strašne veľa.
Dnes som prišla na jednu vec. Sme si vlastnými najväčšími nepriateľmi. Rýpeme do tých najskrytejších a najbolestivejších miest, len čo sme trochu smutní. Skúmame každú nepodstatnú hlúposť tak veľmi, že z toho upadáme do depresií. Nevieme ostať len tak, chovať sa ako nám je prirodzené, hráme pred sebou aj pred svetom divadlo. Nevieme sa tešiť z maličkostí, sme hlúpi, lebo nám nestačí ani to, že sú tu ľudia ktorí by pre nás dali všetko. Nestačí nám, keď dostaneme krezbu od trojročného dieťaťa, chceme viac...nestačí nám keď nás miluje nejaká osoba, chceme inú...zahadzujeme príležitosť žiť naplno len preto, aby sme sa hnali za snami, ktoré sú hlúpe a materialistické...
Chce to chvíľu pre seba. Chce to, aby sme sa naučili hľadieť na to čo máme, nie na to, čo nemáme. Chce to, aby sme sa naučili žiť s málom a tešiť sa z maličkostí.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár