Bola rozhodnutá. Povedať mu to do očí však nemôže. Napísala list a nechá ho na ustlanej posteli. Bude to preňho šok ale ona to musí spraviť. Musí odísť skôr akoby ju navždy stratil.
Bolo pol šiestej a slnko práve zapadalo. Zahalená v tmavom plášti stúpala postava naprieč strmým koncom a nebolo na nej vidieť ani najmenší názank únavy napriek tomu, že išla už viac ako sedem hodín bez prestávky. Keby ju stretol nejaký človek na prechádzke povie si že je to len obyčajná turistka, ktorá sa musí ponáhľať aby si všimla všetky krásy tamojšej prírody pred tým než pôjde naspäť do práce...
Tu však neboli ľudia ktorí by ju mohli stretnúť. Bola tu len ona a smerovala k čistine na vrchu kopca. Okrem nej, na opačnej strane kopca kráčal muž zahalený v čiernom plášti a za opaskom sa mu skrýval nejaký ťažký predmet. Smeroval na to isté miesto ako ona.
Keď vyšla na vrch kopca chvíľu blúdila ale po chvíli lepšieho vnímania našla čistinku, ku ktorej smerovala už celé dni. Bola zaliata už mesačným svitom. Pretekal cez ňu potôčik a v strede stála stáročia stará vŕba. Bol to čarovný pohľad a napriek tomu obavám že nevie čo ju čaká bola uchvátená touto romantickou scenériou. Kto a prečo vybral toto krásne miesto?
Vedel že už je hore na čistinke a tak pridal do kroku aby ho nemusela dlho čakať. Vedel dobre čo robí keď vyberal práve toto miesto nabité akousi romantckou atmosférou... pomaly zahalený tmou sa prikradol na čistinku a uvidel ju pokojne sedieť opretú o vŕbu. Nevidel ju už roky a poprvade to, čo videl mu vyrazilo dych. Bola vždy rovnako očarujúco krásna, svojim spôsobom ešte krajšia ako za mlada, ale veľmi zostarla. V mesačnom svite sa bezľútostne akoby predvádzali všetky vrásky, jazvy a vyšedivené vlasy. Až teraz si uvedomil ako veľmi musela za tie roky trpieť. Vyšiel teda z tieňa stromu a ticho ju pozdravil.
Bola veľmi unavená a tak sa rozhodla že si sadne, hoci bola rovnako ak nie ešte viac ostražitá ako keď stála. Nejavila žiadne znaky únavy len svojim pohľadom prečesávala čistinku. Viac ako očami skôr akousi predtuchou vicítila že na čistinke je človek. Pokojne sedela a čakala kým sa rozhodne ju ossloviť. Ked tak spravil zbledla od údivu a nemohla uveriť že je to práve on. Že po šiestich rokoch tohto človek a stretne tu, na tomto mieste. Bol to Viktor, jej bvalý priateľ zo školy, ktorý bol vtedy skôr ťuťko ktorý nevedel ič iné iba okolo nej poskakovať ako psík...Nikdy by nepovedala že sa dostane na takút dráhu v živote...hoci ich rozchod k tomu skôr dopomohol.
"Viktor", povedala pokojným hlasom akoby tu ani nikoho iného neočakávala. "Elisabeth, rád ťa opäť vidím", povedal zdvorilo." Musím uznať že na kráse ti skôr pribudlo ako ubralo..."
"Viktor myslím že tieto úvodné reči starých priateľov by sme si mohli odpustiť, predsa len sme v príliš neobyčajnej situácii na to aby sme sa správali ako obyčajný smrteľníci"
" Máš pravdu, opäť drahá Elis...", povedal a z hlasu mu zaznievala istá trpkosť," ale predsa len sa ti chcem poďakovať za to že si ma dostala tam kde dnes som, a nie nepozeraj tak na mňa, vedel som že ak ťa budem chcieť v živote ešte stretnúť musím sa dať na túto dráhu, ale ver mi že moje poďakovanie neostane len pri slovách, takže ako vidím keďže nemáš náladu na zdvorilosti prejdem rovno k veci. Viem čo hľadáš a viem aj ako sa k tomu môžeš dostať. Všetky podstatné veci sa nachádzajú v knižnici v mojom sídle kam sa teraz spolu vyberieme, samozrejme ak neodmietneš."
" Čakala som príliš dlho starý priateľu. Myslím si správne že nebývaš ďaleko odtiaľto? Alebo o čistotu lesa sa stará niekto iný"povedala s úškrono.
" Nie, bývam neďaleko a o les sa starám tiež ja, hoci viem že je pre teba ťažké uveriť že mám až také magické schonosti"
"Ale Viktor, myslíš si že keby som v tebe nevidela nijaký potenciál tak by som s tebou chodila toľké roky?"
"Áno, ty si bola jediná ktorá verila že zo mňa niečo bude, ale ani to ti nebránilo urobiť si zo mňa poskoka..."povedal s výčitkou v hlase" ale dosť už na túto tému mali by sme ísť ak sa chceš ešte trochu vyspať, ides iste už veľmi dlho"
"Máš pravdu, poďme teda"
A tak lesom kráčali dve postavy, jedna vedľa druhej a mlčali. To mlčanie bolo prosebné, vyčítavé a vtedy sa zdalo že aj neprelomiteľné.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
marienn
9. 6.júna 2008 21:26
tesim na pokracovanie............bude ze?
2
no dufam že an len to musím trošku popohnať lebo sa mi to ťažko píše
Napíš svoj komentár