Darkkizz
29. 11.novembra 2010 21:18
Ďalšie jej blogy »
A keď nad tým po tom všetkom rozmýšľam, utieram si slzy.... veď je to vlastne neskutočne veľká láska
Bolo mi to jedno.
Sedela som na červenej rohovej sedačke a fajčila som cigaretu. Neviem ktorá v poradí to bola. Dnes ich bolo mnoho.
Môj prázdny pohľad smeroval k starej žltnúcej palme, ktorú som dostala ako darček alebo som si ju proste kúpila. Neviem.
Chradla tam už roky. Presne tak ako ja. Iba som si to neuvedomovala. Dnes mi to bolo jedno. Všetko. Kde je, čo robí, prečo neodpisuje na sms-ky, kedy príde domov, s kým je....
Mala som všetko. Všetko čo som chcela. Všetko, na čo som si ukázala. Stačil jeden chtivý pohľad. Nemohla som sa sťažovať.
Na začiatku to bolo iné. Myslím, že vtedy ma miloval. Ale trvalo to krátko.
Ochladlo to.
Celé je to irónia. Nemôžem žiť bez muža, o ktorom som si myslela, že ho nikdy nebudem môcť milovať.
Vždy ma priťahovali tvrdí muži. Cieľavedomí, inteligentní, nekompromisní....
A takýto sa do mňa zbláznil.
Ibaže tohto milujem....
Pamätám si na ten deň. Keď sme sa stretli. Charizma, ktorá z neho vyžarovala, bola tak veľká a tak silná ako najťažší korenistý parfém.
A ja som tohto muža očarila.
Bola som do neho blázon. Okamžite, v prvej chvíli. Mal tak výraznú a omamnú vôňu.
Oči tak zelené, že som od nich nedokázala odtrhnúť zrak. Bolo to to najdokonalejšie, čo som vo svojom živote videla.
Mal vlastný názor a ego, ktoré som dlho hľadala.
Dnes neviem, či to bolo na škodu alebo či mám byť spokojná s týmto životom...
Asi som mala vedieť, že takáto dokonalá rozprávka nemôže existovať. A možno preháňam a očakávam príliš veľa. Neviem.
Možno som žila v snoch a pád do reality bol príliš tvrdý.
Miluje ma. Viem to. Miluje ma veľmi. Ako klenot, ktorý získal vlastnou snahou. Ako trofej, za najnebezpečnejší súboj. Miuje ma, lebo som jeho.
No moje pocity, názory, myšlienky nie sú dôležité.
Bol príliš slobodný. Nedokázala som ho spútať. Moja histéria neraz vyšla na povrch.
Boli hádky, plač, tvrdé slová... Myslel si že mu neverím.
A ja som nikdy nepochybovala. Vždy som vedela, že je môj. Že ma nikdy nepodvedie. Mal veľmi dobré srdce. No obalené mramorom.
A nechcela som sa hádať. On mojej žiarlivosti nechápal a tá ma vnútri ničila ako lepra.
Viem a priznávam, že som chorá.
Nenávidela som každú ženu, ktorá v jeho živote zaberala akékoľvek miesto.
Nenávidela som jeho známe, priateľky... lebo som mala chorobný pocit, že ak si s nimi čo i len ide sadnúť na kávu, stavia ich predo mňa, že zaberajú moje miesto a to som nezvládala. O to viac, keď som vedela, že tomu jednoducho nerozumie.
Nenávidela som, keď mi neodpísal na sms, lebo som si v tej chvíli myslela že ma nemiluje.
A to všetko preto, lebo som ho chorobne milovala. No všetku tú bolesť, strach a úzkosť som pestovala vo svojom vnútri. Bolo to tam ako v sopke, ktorá má čo chvíľa vybuchnúť.
Plakala som často. Neznášal, keď plačem. Pre neho to bol prejav citovej slabosti. Bol príliš tvrdý na to, aby pochopil, že plačem kvôli nemu.
Aby pochopil, že hlúposti ktoré robím, robím zo strachu že ho stratím.
Bolo príliš neracionálne pochopiť moju lásku.
Mnohokrát mi uštedril tak kruté slová, ktoré boleli viac ako najsilnejší úder.
No zároveň mi stále opakoval, ako šialene ma miluje.
A ja?
Keď som bola na dne, boli iba dve možnosti. Stále som plakala, alebo som ho ingorovala. Najvtrdším spôsobom, aký existoval.
Trápilo ho to. Videla som mu ten smútok v jeho očiach, keď sa na mňa zúfalo pozeral a pýtal sa o čo ide, čo mi je....
A ja som ho nepohladila po tvári. Vychutnávala som si jeho bolesť ako najluxusnejšie víno.
Cítila som v jeho bolesti tú svoju. Prosil ma, nech sa na neho pozriem, no ja som ho nevnímala.
Vnútri som kričala. veľmi som kričala. Potrebovala som jeho objatie, no tvárila som sa že ma nezaujíma.
A on potom..zlomený..bez slova odišiel. A ja som sa rozplakala....
Kričali sme po sebe. Nadávali sme si a urážali sme sa a po chvíli som už ležala v jeho náručí a bola som tá najšťastnejšia...
Fajčili sme spolu na terase cigarety a dívali sa na miióny hviezd.
A toto je náš život.
A keď nad tým po tom všetkom rozmýšľam, utieram si slzy.... veď je to vlastne neskutočne veľká láska....
Blog
7 komentov k blogu
1
kosmiklove
29. 11.novembra 2010 21:32
uz ti niekto povedal ze sa to ruzove pismo na tom pozadi napicu cita?
2
@kosmiklove nie, lebo keď si to posúvaš hore, tak sa to na tom čiernom číta dobre Väčšina ľudí na to už prišla.
3
zalezi na tom ake mas rozlisenie...ja to mam presne cez tu tvar :´(
4
@kosmiklove no veď jasné, že to máš cez tú tvár ale nad tou tvárou a vedľa nej, je čierna plocha.... a keď si to posúvaš, tak to na tej čiernej pekne vidno...
6
"Bol príliš tvrdý na to, aby pochopil, že plačem kvôli nemu." perfektné
7
súhlasím s @kosmiklove webka aj blog pekné, ale ledva som to prečítala ... ale k vôli mne ani nemu to meniť nemusíš
Napíš svoj komentár
- 1 Hovado: Opäť som späť
- 2 Tomasveres: Motivácia je nezmysel
- 3 Hovado: Spomienky
- 4 Protiuder22: Oheň
- 5 Hovado: Každé bláznovstvo, 3 dni trvá
- 6 Hovado: Venované kajke
- 7 Hovado: Zopár myšlienok
- 8 Hovado: Prečo ľudia kričia
- 9 Hovado: Duša mačacia
- 1 Soyastream: Októbrová
- 2 Dezolat: Pribehova hra o susedskej vojne. chatgpt. na pokracovanie.
- 3 Mahmut: Kritický pohľad na Halloween a sprievody strašidiel
- 4 Soyastream: Novembrová
- 5 Mahmut: O tých, ktorí na zemi zostanú a tých, ktorí z nej musia odísť
- 6 Hovado: Opäť som späť
- 7 Tomasveres: Motivácia je nezmysel
- 8 Dezolat: Test hrania textovej hry s AI friends & Fables
- 9 Hovado: Spomienky
- 10 Protiuder22: Oheň