Spravila som si kávu.
Je horúca a opatrne sa napijem, lebo sa bojím aby som sa zasa nespálila.
Ono je to tak. Človek stále dookola pije horúcu kávu a popáli sa. Vždy a nikdy sa nepoučí.
Možno až kým nepríde na to, že existuje aj ľadová káva ktorá, spĺňa účel, chutí a nepopáli...

No hlupák človek, musí skúšať dlho a aj dlho hľadať. Od spaľujúcej vášne až po ľadový príval vody.
A človek veľmi dobre pozná ten pocit prázdnoty a ticho vo vnútri, keď ten druhý za sebou zavrie dvere a on nejako vie, že je to navždy.
A následne pozná aj čas preplakaných nocí, rozmazaných očí a vetu s významom nikdy viac.
No človek nevie byť sám a samozrejme vie, že keď sa z tohto nejako vyseká, príde niekto ďalší a ďalší a ďalší....

Až kým nepríde ten zlom. Ten, kedy pocíti že je to skutočné, pevné a silné.
Že to nie je rozprávka. Že on nie je princ a ona nie je pricezná. Že sú to dvaja ľudia, ktorý spolu túžia prežiť život. No nie s hlavou v oblakoch, ale na zemi. A vedia že prídu vzostupy aj pády a že budú stáť bok po boku, v každom prípade. V dobrom aj v zlom.

Lebo vzťah nie je len ruka v ruke a Milujem ťa. Ale aj nezhody, konflikty, hádky a plač. No to všetko utužuje vzťah.
A človek musí vedieť, ako dať tomu druhému svet na dlani a pritom mu nedať nič.
Musí vedieť ako milovať a zároveň byť nedostupný.
Musí si vedieť vážiť v prvom rade sám seba.
Krásne to opísal E. B. Lukáč v básni Paradoxon...

"Nemám rad že ma miluješ tak,
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.

Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná,
takto je láska pripokojná
a prisúladná.
Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.
Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie."

Myslím, že tuto bolo všetko povedané a netreba viac dodať.



A to celé ma napadlo preto, lebo som si spomenula na jeden pocit.
Keď som tam ležala a po tele mi prebehol mráz. Keď som už nevnímala jeho slová, len mi bolo jasné, s kým túžim byť. A nie na týždeň, či dva mesiace, dva roky....
Bolo to len pár hodín. A napriek tomu to bolo to najsilnejšie, čo som vo svojom živote pocítila.
A plakala som. Potichu.
Bolo to ako keď človek umierajúci smädom nájde studňu. Tak náhle.
A ja som vedela že som ho našla a že ho nechcem stratiť. A dívala som sa. Ako spí. Tak pokojne a spokojne.
A jeho ruku som poznala krátko a cítila som sa v nej tak bezpečne. A vlastne už dávno predtým.
A viem, že budú hádky a slzy a čo ja viem ešte čo. A viem, že to všetko k tomu patrí. Lebo každý človek je iný...

A som za neho vďačná. Neviem komu. Ak existuje niekto tam hore, tak jemu. Za to, že si ma našiel. Za to že ho mám a za to, že ma miluje.

 Blog
Komentuj
 fotka
blackies  12. 12. 2010 17:17
 fotka
anniemel  12. 12. 2010 17:43
úžasné.....
 fotka
pavlinkaa  12. 12. 2010 17:49
strašne krásne!
 fotka
betsyshooby  12. 12. 2010 18:14
tá báseň je na prvý pohľad nelogická. A na druhý mrazivo pravdivá. (A najviac protichodných názorov na ňu bolo v triede.)
 fotka
darkkizz  12. 12. 2010 18:16
@betyshooby áno, veď tá báseň je sama o sebe paradox, ako aj z názvu vyplýva
 fotka
emulienkaa  12. 12. 2010 18:53
ten začiatok je uplne skvelý.. s kávou..
 fotka
tomice27  12. 12. 2010 21:32
fakt úžasné nemám slov máš vo všetkom pravdu.. a najvýstižnejšia veta je podľa mňa "Lebo vzťah nie je len ruka v ruke a Milujem ťa. Ale aj nezhody, konflikty, hádky a plač."... fakt pekne vystihnuté...
 fotka
sarah_whiteflower  12. 12. 2010 22:19
Niekedy naozaj nemám slov na tvoje blogy (ale mala by som sa učiť, takže sa nejdem rozpisovať, a len poviem, že super ).
 fotka
keuska  12. 12. 2010 22:28
Lukac je uplny pan, O laske nelaskavej som totalne zrala cele jak to bolo
10 
 fotka
anzu  12. 12. 2010 23:15
Úplne sa za seba hanbím, že som si nevedela pri pohľade na názov článku spomenúť na meno básne a autora...ale aspoň som vedela, ktorú myslím A ako hovorí keuska, Lukáč je pán. A čosi podobné, ako v tej básni, vidím aj tu, je to veľmi pekné a plné citu.
11 
 fotka
zeriavka  13. 12. 2010 03:25
aj mne sa tento článok veľmi páčil krásne si to napísala, páčilo sa mi to celé ten začiatok akým si to uviedla, to bola zrejme metafora že? a "nie s hlavou v oblakoch, ale na zemi" to je tiež krásne povedané "Lebo vzťah nie je len ruka v ruke a Milujem ťa" aj toto sa mi páčilo úplne to so mnou pohlo ďakujeeeeeeem
12 
 fotka
idea  13. 12. 2010 10:36
Písané s citom Pekné
13 
 fotka
luc.ka  13. 12. 2010 11:01
mmmmm.... paradoxon milujem.
14 
 fotka
bonita  13. 12. 2010 16:20
musím povedať, že pre mňa jeden z tvojich najlepších blogov, už prvým odsekom si ma dostala

takže chválim
Napíš svoj komentár