Spoveď... a ja budem opäť prázdna

Milujem pocit, keď sa na pódiu vynímam.
Pretože vždy som trpela chorobnou túžbou byť pre niekoho veľmi dôležitá. Byť tá s veľkým T.
A myslela som si že je to v poriadku, ale nie je. Od tohto sa odvíja veľa skutočností, ktoré by som vo svojom
živote nechcela.
Moja túžba byť dôležitou, sa prejavovala hocijako. Bolo mi vždy srdečne jedno či ma môj priateľ podvedie.
Dožierala ma len predstava, že si dovolil k životu potrebovať inú ženu okrem mňa. Že nie som tá najdôležitejšia...
A práve pódium bolo vždy miesto, kde som vždy všetky tieto svoje paranoje vypúšťala....

Je to ako keď do seba tlačíte problémy a nijako ich neviete filtrovať. A naraz sa objaví miesto, kde je vám dovolené
všetko čo len chcete. Pol hodina je vaša a vy sa môžete spovedať. Všetkým naokolo. Spôsobom aký uznáte
za vhodný.
A presne toto pre mňa celá hudba znamená. Raz sa ma kamarát opýtal, ako by som inakšie nazvala hudbu jedným slovom.
Jednoducho. Spoveď...

Niekedy je zbytočné povedať ľuďom, čo vám je. Pretože to nechápu. Pretože podľa nich je to blbosť s ktorou by ste mali
prestať ale vy to neviete. Je to ako droga. Nechcete ju, ale neviete sa jej zbaviť. A tak ste radšej ticho a tvárite sa že je
všetko v poriadku.
Ja to tak robím. Dusím všetko v sebe. Som ako sopka, ktorá vybuchuje vždy keď sa dostane pred ľudí a začne spievať.
Vrie vo mne každá žilka. Zúfalo kričím ľuďom do hláv, chcem aby počúvali. Vtedy je to len o mne a o mojich pocitoch.
A ak by to malo byť podľa mňa, vždy by to bolo len o mne. Stále dookola iba o mne... Celý život.

Som sebecká a moja hudba je taká istá. Nezaoberám sa problematikou ničoho, iba seba a svojho rozbitého vnútra.
Vždy som sa snažila byť chápavá, ale nie som. Vo všetkom vidím seba.
Zvnútra som rozbitá ako porcelánový pohár. Už dávno.

Všetko to dávam do hudby. Sedím nad tým hodiny a jedine vtedy som schopná nerozmýšľať nad výplodami mojej
brilantne rozvinutej fantázie. Všetok svoj strach, hnev, plač dávam do riadkov. A do nôt a do akordov...
A plačem, búcham, smejem sa... Som blázon.
Lebo hudbu milujem viac ako čokoľvek. Lebo je to moje vnútro na papieri. Som to ja sama.

Bolo XY pesničiek, ktoré mi napísali kamaráti, ich kamarátky a ľudia čo vedeli písať texty. A ani jeden.. naozaj ani jeden
som nikdy nepoužila. A neboli to žiadne shity. Myslím, že som mohla skúsiť. Boli to pekné veci. Témou sa mi snažili
vyhovieť ale nešlo to. Nešlo to zo mňa a nepáčilo sa mi to. A nebrala som ohľad na iných ľudí.

A keď konečne výjdem po troch-štyroch schodíkoch na pódium. A aj keď iba na malé... a začnem spievať. Myslím, myslím že
je to zo mňa cítiť. Všetky pocity a mňa. A vykričím čo mi je. Nemôžem to zmeniť, ale aspoň chvíľu sa to točí okolo mňa a nie je to
o ničom inom, iba o mojom "rozbitom vnútri". A keď to skončí, skončí aj moja spoveď a ja budem opäť...prázdna

"Tak ďaleko. Nemôžeš ma opustiť.
V tme vidím blikajúce svetlo a je to moja duša.
Nemôžeš odísť, pretože...
...som tu stále.
Nezáleží, že ma nemiluješ..."

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu