Tak sme si zavolali či nejdeme večer do mesta. Tak sme sa obliekli, sadli na autobus a išli. Tak sme si sadli do Pasáže ako vždy...

Úžasné bolo už to, že hneď ako som vystúpila z autobusu zaliala ma totálna prívalová vlna a moje vyžehlené vlasy boli opäť
ako rozvarené rezance.
Obliekla som sa ako totálny šašo a nič k ničomu mi neladilo. To sa mi často nestáva.
Kým prišla Nikola, zmokla som už úplne a bolo mi jedno ako vyzerám.
Pršalo čím ďalej, tým viac...

Vošli sme do Pasáže a jediné pozitívum bolo to, že náš stôl bol po troch týždňoch konečne voľný. Ale chýbalo tam kreslo.
Cítili sme sa veľmi... ako to povedať.... ako vo veľmi otvorenom priestranstve.
Miesto hudby, ktorá tam hrá keď tam robí on, v piatok večer išli v telke Správy. Všade okolo veľa "vravy", ako v starej krčme a káva
sa nedala nazvať teplou. (Aspoň že tá šľahačka bola dobrá).

Sadli si za nás dve kofy, ktoré hovorili tak hlasno, že som nepočula ani zvonenie telefónu.
Dofajčili sme, dopili "ľadovú" kávu, zaplatili a šli na vecko. Ešteže som si tam dnes nenamočila kabelku v umývadle.
Zrkadlo mi však podávalo hrozivú informáciu, že moje vlasy majú nestráviteľnú podobu, tak som sa radšej rýchlo odvrátila...

Prešli sme cez cestu, podotýkam že nepršalo, a vošli sme do ďalšieho baru. Dúfali sme, že tam nebude veľa ľudí.
Prianie sa stalo skutočnosťou. Nebol tam okrem čašníčky a čašníka nikto.
Tam ale aspoň hrala skvelá hudba. Konečne bar, kde hrajú Evanescence. Tak sme si objednali dvakrát presso s mliekom.
Táto káva bola teplá.
Nemali sme signál a to sa Nikole stalo osudným...
Stále mi trebalo cikať a šlo mi to už pekne na nervy.
Potom prišli dve spolužiačky, ktoré som síce v tú chvíľu veľmi vidieť nemusela ale inak v pohode. Riešili sme totiž naše "tajné" veci
a vyrušili nás.
Keď sme na chvíľu chytili signál, Nikola mala zmeškaný hovor. Vyšla von...
Keď prišla a videla som ten výraz, vedela som koľko bije.
Tak sme dofajčili cigaretu, umelo sa usmievali, potom sme taktne vstali, zaplatili, ja som zase skočila na vecko a odišli sme...

Pršalo. Vtedy ešte mierne. Postupne sa to zhoršovalo.
Išli sme dolu mestom v daždi. Nikde nikto a my sme proste len tak šli.
Obišli sme celé mesto. Zafajčili sme, kvalitne sme mokli a nakoniec sme stáli na stred chodníka v riadnom daždi a proste sme stáli.

To sa môže stať len nám dvom...
V piatok večer triezve a samé v meste sa prechádzame v lejaku a fajčíme cigarety, ktoré nám ten lejak zahasí a proste takto....
A preto sme to proste my dve... my dve banditky.... Pošahané

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár