Vždy som vedela, že ak bude existovať niekto, pre koho budem ochotná vzdať sa toho čo milujem, bude to láska.

Život je ako človeče. Jediná kocka, náhoda, rozhoduje o našom šťastí.
Možno máme celý život dopredu naplánovaný a chceme aby to bolo takto. Možno si myslíme
že inak to byť ani nemôže. Možno máme ilúziu o živote, ktorú máme vštiepenú od detstva.
Možno si myslíme že celý život prežijeme na jednom mieste.
Možno áno a možno nie.
No stačí jediná vec, jediný človek, jediná chvíľa a všetky mosty sa môžu spáliť. Všetko sa zmení.
Tak dlho budované predstavy sa zrútia a nahradia ich krajšie, zmysluplnejšie. Možno miestami
bolestivé ale viete že správne.

Nezáleží na veku, na okolnostiach na minulosti. Záleží na tom jednom zlomovom bode, ktorý vám zmení život.
A nemusí sa to stať. Ale môže.
Môže sa v živote objaviť osoba, pre ktorú ste schopní vzdať sa vecí, ktoré ste milovali. Lebo je to správne.
A vy to viete. Nejako.

Lebo priority sa zmenia. Môžu sa meniť roky a môžu sa zmeniť z minúty na minútu.
Lebo kompromisy sú potrebné k životu.
Hovorím o tom momente, keď viete že váš nový "plán" už nie je len výstrelok, ale že je to to, po čom naozaj
túžite a za čím pôjdete.

Zistila som to pred pár mesiacmi.

Celý život som žila tu. Ani mesto ani vidiek. Niečo medzi. Milujem/milovala som to tu.
Nežijem v diere odrezanej od sveta a poloha mesta je tak dobrá, že väčšie mestá mám na pár minút vlakom.
A zároveň som obklopená krásnou prírodou. Rástla som tu. Rástla som v lesoch, na lúkach, pri priehradách.
Robila som si nevydarené venčeky z kvetov a ležala v tráve.
Liezla som k psom do búdy a chvíľu som si myslela, že som jedným z nich.
Zbierala som si slimákov na záhrade a robila im domčeky.
Neskôr, keď som bola staršia som sa chodila len tak prechádzať. So psíkom, niekedy sama. Robím to.
Je to únik od niečoho čo ma ťaží.
Jednoducho si proste ľahnem do trávy a pozerám sa na mraky, alebo sa prechádzam po lese a sadnem si na ten
veľký kameň pri rieke.
A Tatry. Viete, len tak chodiť hore-dolu po Štrbskom plese a jednoducho nerobiť nič. Vidieť ich každý deň
z okna. Vidieť ich holé a aj zasnežené. Vidieť ich zaliate slnkom aj v objatí mračien. Narodiť sa pod nimi...

Je to rozprávka. Keď sa na to dívam.
Vždy som si myslela, že odtiaľ neodídem. Nevidela som dôvod.
Lenže stačil malý moment a pred všetkým týmto vidím niekoho iného.
Vždy som vedela, že ak bude existovať niekto, pre koho budem ochotná vzdať sa toho čo milujem, bude to láska.
Nie je to ilúzia. Chcem to. Sama od seba. Nikto ma nemusí nútiť.

Lebo veci sa menia a menia sa rýchlo.
Nikdy som si nemyslela že jeden muž. Jedna osoba dokáže zmeniť všetko. Celý život. Ciele.
Nikdy som si nemyslela že takto môžem milovať.
Zakončím to tak, ako som to zakončila v tej básni...

..."Vstanem a pôjdem.
Za nami."

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu