Dnes to bol jeden z tých dní, kedy viete, že vás čaká niečo, čoho sa možno bojíte, niečo čo ste doteraz nemali možnosť zažiť, vec, ktorú ste doteraz neurobili. Ja som sa ráno zobudila s tým, že budem musieť zájsť za poetkou Annou Ondrejkovou a urobiť s ňou niečo ako rozhovor (to niečo ako preto, lebo ja som úplný amatér). Celý deň som rozmýšľala len o tom, ako a čo budem rozprávať, ako by som sa mala správať, aby som nepôsobila, ako nejaký pako čo nevie základy slušného správania. Navyše.. keď som zistila že tam pôjdem sama tak to bolo ešte ťažšie, ale nakoniec myslím, že takto... no pripadalo mi to osobnejšie, pretože keď sa ma spýtala či aj ja niečo tvorím a opisovala mi aká bola počas svojich študentských rokoch, akoby sa mi priblížila. Spoznala som sa v jej slovách. Nie tak dokonale vo všetkých, ale aspoň v tom základe som presne vedela o čom hovorí. Doteraz som ju brala len ako pani z knižnice, ktorá mi dá pečiatku do preukazu, ale dnes sa môj pohľad na ňu zmenil. Aj za tú krátku chvíľku som spoznala, že je to milá osoba, prívetivá a zo zmyslom pre humor. Takisto som si všimla, že je veľmi vnímavá a rozmýšľa o tom, čo vypustí z úst a netára len tak do vetra. Keď si teraz na to spomeniem musím sa usmiať, pretože keď si porovnám svoje pocity, keď som tam šla a tie, ktoré prežívam teraz je to naozaj na smiech. Anna vyzerá ako prísna pani a tak sa mi pri vstupe trochu triasli kolená, ale napokon netrvalo dlho a celá nervozita bola preč. Otázky som jej kládla viac menej trošku chaoticky, ale napokon sme ich zvládli dalo by sa povedať do bodky. Zistila som všetko čo som potrebovala vedieť, aby som bola schopná urobiť náš projekt a aby som zmenila svoj názor na ňu. Takže teraz sa už len musím pustiť do písania, najťažšie však bude oddeliť to, čo môžem ponúknuť ľudom a to, čo si nechám len pre seba, to čo mi príde príliš intímne aby som to zverejnila. Som rada, že to všetko dopadlo tak ako dopadlo, že nám profesorka vybrala práve túto spisovateľku, ktorú tým, že ju dennodenne stretávame poznáme aj z inej stránky. Som rada, že som sa s ňou mohla porozprávať a dozvedieť sa niečo viac, ako vedia obyčajní čitatelia. Akoby som našla niekoho kto mi rozumie... Ale to je len môj pocit. Takže... Ale naozaj.. som skutočne rada, že sa stalo všetko to čo sa stalo
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár