Ani neviete ako sa zmení pohľad ľudí na vás. V niektorých vzbudíte ľútosť, v niektorých výčitky alebo neodôvodnené obviňovanie. Hlavne rodičia tým trpia najviac, a to ma strašne trápilo. Poviete si, prečo som na to nemyslela skôr...a kto rozmýšľa pri depke racionálne???? Poznáte takého človeka?? Ja nie. Veď práve tu vznikajú neodôvodnené komplexi práve vtedy máte pocit, že na vás všetci kašlú a myslíte si, že aj majú prečo, že proste nestojíte za to. Kto vtedy rozmýšľa o tom, že jeho rodičia sa budú trápiť lebo ho majú radi, keď si myslí, že ho radi nemajú? A tak som tam sedela a bolo mi strašne a pritom moja mama bola na druhom konci chodby a dávala sestričke veci.
Konečne vybavili všetky papierovačky. A ja som zišla dolu, vodič sanitky bol už dosť nervózny...po hodine. Okrem neho tam bol ešte jeden chlapec. Bol o rok starší. Vravel, že on tam kam idem už bol, ale odviezli ho do nemocnice kvôli tomu, že schytal žltačku. Mal úplne rozondenú pečeň viete...drogy. Kecali sme chvíľu o tom aké to tam je, dosť to vychvaľoval, tak moje strachy trochu povolili a potom som sa na zbytok cesty oddala počúvať mp3 spýtala som sa, či aj on nechce počúvať, ale on metalu veľmi neholdoval, takže som počúvala sama.
Vošli sme do toho oblúku známeho zo správ, takže mi to dačo hovorilo...a bola som tam raz keď som bola malá moja blízska rodina(nie rodičia)tam strávila istý čas. Vzadu boli také zvieratá somáre, lamy, poníky aby sa o ne mohli chronici starať. Vpravo bolo okrem veľa budov na konci jazero celkom pekné len akurát vtedy zmrznuté a všade bol sneh. Všade pobehovali pávy, ktoré dosť budili v noci škriekaním, ale v tomto smere to tam vyzeralo pekne. Horšie bolo, keď sme prišli do detského oddelenia, celé oddelenie bolo v suteréne čiže pivničné okná zamrežované ako vo vezení celkovo to pôsobilo ako vezenie a čím ďalej tým som mala väčší pocit, že to bude vezenie.
Najprv som prišla akože na príjem tam mi vzali skoro všetko...v podstate by som sa musela odmalovať, a dať preč všetku bižutériu, keby som nejakú mala, ale nemala som kvôli tomu, že už predtým som bola v nemocnici. Nemohli sme mať mobili dokonca ani hygienické potreby(všetky boli v ambulancii) šaty mi zamkli do skladu, dali ma do pyžama a županu, aby mi nebola zima a vraj kým nedosiahnem desať dobrých bodov bez čierneho tak budem v pyžame a keď budem mať 5 čiernych pôjdem zase do pyžama...super nie?????? Nemala som so sebou ani učebnice ani nič, pretože som netušila, čo budem potrebovať. Na izbe som mala len pero a daaký papier, dali mi zošit, že si budem vraj musieť viesť denník, ktorý oni budú každý deň čítať. Mala so mnou prísť aj mama, pretože takto nemal kto podpísať papiere. Takže neboli veľmi radi, že nebola so mnou.
Ostatný pacienti boli zatiaľ v škole. Keď prišli všetci si mysleli, že som tiež bola na drogách lebo som bola absolútne vymletá kruhy pod očami a tak. Nereagovala som ako by som mala. Pýtali sa, že za čo som prišla(fakt ako vo väzení)a boli dosť v šoku keď zistili, že za pokus o samovraždu, ale nebola som jediná. Boli tam aspoň dve ešte baby. Pýtala som sa, že ako dlho sú tam a väčšina vravela medzi 4mi týždňami až šiestimi. Mne vraveli oveľa menej, ale čo už nechceli ma až tak strašiť a som im za to celkom vďačná, ale zase klamať mi nemuseli.
Sestrička ma odviedla do mojej izby, bola tam jedna veľká izba chlapčenská jedna malá chlapčenská a tri malé dievčenské približne sme tam boli 1ku1 baby. Až na to, že baby boli väčšinou za samovraždy a iné veci, čiže tam boli ako obete za to chlapci boli po väčšine za drogy za bitky a tak, určite prospieva, keď si medzi takými chlapcami kadejakými. Chlapci nemohli chodiť do dievčenských izieb a naopak, vlastne ani objať sa nemohli a aj tak to všetci robili. Keď som tam prišla vidím jeden chalan príde,baba ho pobozká, druhý chalan príde aj s tým sa bozkáva, takto to robili takmer všetci nad 13. Dosť veľa tam bolo detí do 10 rokov a dosť veľa rómov tým nechcem povedať, že by mi vadili skôr upozorňujem na nízke hygienické pomery, často tam boli vši napríklad.
Mali sme spoločné WC baby aj chalani boli tam dva záchody s chlapcami boli dva a ešte sme mali dve sprchy a každý sa mohol oficiálne kúpať raz za týždeň, ale baby sa sprchovali každý deň. Pri sprchovaní to bol dosť veľký problém, pretože vždy keď sa baby šli sprchovať všetci chlapci sa posadili na lavičky pred záchody a čakali na najmenšiu škáročku a už čumeli. Niektorý boli taký., že otvárali kedykoľvek dvere, vždy sme kľúčovú dierku zatarasili, ale to nestačilo. Zopárkrát sa mi stalo napríklad aj to, že sa sprchujem a chalan si kľudne vôjde dnu a otvorí sprchu...viete si to predstaviť .....to už som si mala nosiť plavky. alebo čo???
Prvá baba, s ktorou som sa spoznala ma mala akože strážiť aby som nič neurobila a viete, čo spravila? Naučila ma, že s čím sa tam dá rezať...so špendlíkmi...to by ma nikdy nenapadlo. A tak každý večer nenápadne zmizol jeden špendlík z nástenky. Jasné, že to zistili, kto by to nezistil a tak som strávila jednu noc v klietke...to bola proste posteľ so sieťou... samozrejme po pár hodinách som tú sieť rozplietla a chodila som von...keby som ju nerozplietla tak sa snáď ani na záchod v noci nedostanem, pretože sestričky boli v noci dakde v keli vzadu a ja som veľmi veľký hluk nemohla robiť lebo by som ostatných zobudila.
Asi okolo tej šiestej, siedmej sa malé deti zobudili a začali behať a my sme ešte tak veľmi chceli spať......Ak nasledoval pracovný deň vstali sme obliekli sa(ja som si vymenila pyžamo) potom bola komunita, kde sa tí čo práve prišli predstavovali a vraveli, že za čo tam sú a tak a potom všetci ostatný museli povedať, že ako sa mali od poslednej komunity a potom sa riešilo, že čo sa udialo, nejaké bitky alebo niečo podobné alebo keď zase niekto naplul do čaju....potom sa išlo na raňajky tí, čo nechceli si menili jedlo, s tými, čo chceli. Samozrejme keď sa sestričky akurát nepozerali tým smerom lebo sme to mali zakázané, ja som vtedy odmietla čokoľvek zjesť tu mi nehrozila umelá výživa tak, čo.
Škola bola na geronto oddelení v suteréne (zase pivnice ach jaj)boli tam asi štyri triedy, už si nepamätám presne, v každej triede boli štyri lavice, bolo nás tam okolo 25 takže sme sa v pohode zmestili. V škole sme mali fakt ,,veľmi ťažký“ rozvrh denne boli len štyri hodiny a posledná bola vždy výtvarná, pracovné, telesná, etika, alebo proste niečo, kde sa nič nerobilo. Ja som tam zomierala nudou v prvom rade preto, že sme boli viaceré ročníky pokope, aj keď tam bolo viac tried boli sme spolu siedmaci, ôsmaci a deviataci. A kým sa každému povenovala tak to trvalo, a v druhom rade preto lebo sa bralo strašne pomalým tempom , ja som bola zvyknutá na oveľa rýchlejšie lebo som bola doma v tej lepšej triede. Cez hodiny som si písala básničky a tak.
Ozaj myslíte, že sa tam dodržovalo niečo ako súkromie?? Všetky listy pred tým ako ich niekomu dali si ich čítala primárka, na záchod liezli malé deti a pozerali sa na mňa zhora, neviem, čo na tom bolo také úžasne zaujímavé, izby nám poobede zamkýnali, takže sme museli byť v spoločenskej lebo z chodby nás vyhadzovali.
Niekedy som zo školy išla skôr na skupinku (skupinovú terapiu), kde sa rozoberali rôzne veci, ale samozrejme nikoho nenútili, niečo vravieť, na skupinky chodili len ľudia nad 13rokov. Čo sa ešte dalo. Po skupinke zvykol byť autogénny tréning, kto nevie čo to je nech si pozrie na internete . A potom išli baby do dielní a chalani do telocvične, neviem čo tam robili, lebo mňa vzali na cvičenie na chrbát, lebo ho mám krivý. Potom sa šlo na vychádzku asi na hodinu a pol. Neustále chodiť okolo jazierka bolo poriadne únavné. Našťastie niekedy sa chodilo aj von z areálu, lenže stretávať vonku ľudí, ktorý vedeli odkiaľ ste nebolo veľmi príjemné. A šlo sa strašne pomaly kvôli malým deťom. Najviac som neznášala sestričky, ktoré brzdili asi takým štýlom, že som urobila dva kroky a už bolo počuť zozadu...ČAKAJTE....a stáli sme asi 10minút zase som urobila dva kroky...a zopakovalo sa to.
Návštevy sme mohli mať každý týždeň okrem toho prvého, čo tam ste. Telefonovať sa mohlo vždy medzi 18:00 až 19:00, ale toho, kto zavolal pred 18.30 zdrbali, že nemajú čas sestričky, takže niekedy sa vôbec nedovolali, teda väčšinu, pretože keď chce 25 ľuďom niekto zavolať a majú na to polhodinu tak dosť nepríjemné. A telefón bol len jeden. A navštevovať a telefonovať mohla len rodina. Teda kamarátov k nám nepustili pokiaľ sa netvárili ako bratia alebo sestry prípadne aspoň sesternice a bratranci. Rodičia mi zvykli doniesť nejaké jedlo a vodu, z návštev sa mohlo brať vždy o 10.00 a 15:00 cez školu len o 15:00, prípadne nám dali pred školou, ale to potom primárka zakázala.
V stredu bola malá izbová vizita, teda prišla primárka a každého sa spýtala, že ako to ide a povedala mu, že asi ako približne tam bude dlho keď sa t už dalo odhadnúť. Za fajčenie alebo nájdenie cigarety bol predĺžený pobyt o týždeň. Cez vianočné prázdniny sa púšťalo domov, prípadne najťažšie prípady sa preložili do dospelého oddelenia. Cez ostatné prázdniny sa ostávalo tam. Čo sa týka spotrebičov mali sme tam dokonca dvd prehrávač v vždy cez víkend sa pozerali filmy...aké kto doniesol, buď rodičia pacientov alebo sestričky. Boli tam dve rádia kde sme mohli doniesť aj CD a počúvať....Chodilo sa na priepustky niekedy na víkend alebo na jeden deň do mesta s rodičmi, to bolo celkom fajn.
S kamarátmi som nebola v žiadnom kontakte, ale v podstate som ani nemala byť s kým, len mi strašne chýbal jeden človek, ktorého som mala tak strašne rada, už tak strašne dlho a tesne predtým než som odišla sme sa veľmi zblížili, ale nechodili sme spolu to nie len proste bolo to dosť silné. Mala som tam kresbu, nakreslila som ho asi polroka predtým a mala som ju za sebou na stolíku celý čas. Keď som bola tam zhoršilo sa to...strašne sa to zhoršilo, vždy keď nám zamkli dvere som chytila strašnú úzskosť triasla som sa a proste kdekoľvek som bola všade to bolo zlé cítila som tú nekonečnú zaťaž nemohla som sedieť prechádzala som sa hore-dolu snažila som sa to predýchať, ale nebolo to vôbec jednoduché, niekedy som proste schytala depku, s nikým som sa nebavila, sedela som na tom našom zamrežovanom okne a keď ma zbadala sestrička dostala som čierny bod. Nikto tam nebol môj skutočný kamarát, každý sa na mňa divne pozeral špeciálne keď som sa rezala prenasledovali ma všade aby ma strážili, pretože ich asi poslala primárka alebo čo, neviem. Nikde som nemala pokoj, keď som chcela byť sama a ticho rozmýšľať všetci prišli a začali nekonečné otázky, na ktoré som nemala chuť odpovedať.
Jedla som lieky na chuť do jedla, takže som bola celý deň nechutne hladná aj keď som zjedla aj šesť porcii (nikomu som ich nebrala na obed dávali duple). A ďalej som jedla lieky, ktoré mi okrem iného zničili metabolizmus, takže som rýchlo priberala, za tých osem týždňou, čo som tam bola asi 15kg a neskôr ešte viac. Tie lieky mi zničili aj emočné reakcie, chcelo sa mi plakať a ja som sa smiala, inokedy som sa z ničoho nič rozplakala, keď sa mi chcelo dajme tomu aj smiať. Návaly plaču prišli neočakávane, vždy v tej najblbšej chvíli. Bola som mimo, ale po štyroch týždňoch ma to prestalo baviť a začalo som sa ovládať tvárila som sa ako super mi je, všetkým som to vravela, pomáhala som zo všetkým a po ďalších štyroch týždňoch ma pustili.
Bola som mimo, riadne mimo, ale myslela som, že snáď sa to zmení, že ma ľudia začnú brať inak, nezmenilo sa samozrejme vôbec nič, zo začiatku trochu dokonca som bola aj v meste so spolužiačkami, ale potom to bolo zase rovnaké. Tie dva mesiace nezlepšili vôbec nič, ale veľa toho pokazili. Tie lieky riadne otupujú stále som spala, nemohla som ani dávať pozor v škole. Bolo mi zle, bolelo ma brucho, a občas aj hlava poradne...dosť veľa som v škole vymeškala, ale nebola som schopná to dobehnúť jednoducho bolo to hrozné. Začala som tam písať básne, neboli vôbec dobré bola som mimo jednoducho.
Nevydržalo to dlho asi v máji som dačo vravela kamoške a dohodli sme sa, že sa cez víkend predávkujeme, lenže ona neprišla(našťastie...nechcela by som ju mať na svedomí)a ja som to už nemohla vydržať tú nekonečnú bolesť a všetko zjedla som 50 tabletiek tých liekov, čo som brala. Polhodinu som ešte potom bola pri počítači a chatovala a zrazu ani neviem ako, neviem, čo sa udialo nepamätám si to dobre, posledné, čo si z toho dňa pamätám bol pohľad na moju posteľ veľmi rozmazaný a nejasný. No a potom som spala od asi druhej poobede až do rána a ráno ma rodičia nemohli zobudiť neviem akým štýlom sa im to podarilo rozlepila som oči a mama vraví, že: ,,vstávaj do školy“(jasne, že to mojej mame pripadalo divné, ale presvedčila sa až po chvíľke) a ja som zamumlala že:,, čo škola??? aká škola??? čo je to škola??“ nepamätám sa, či mi bolo zle alebo nie neviem z tých dní si toho veľa nepamätám. A potom sa ma mama spýtala, že či som sa predávkovala, a ja že hej.
Zavolala sanitku a mne sa vtedy zdalo, že všetci tí sanitári majú okolo 20 až 30 rokov....čiže dosť mladý, ale ja neviem mne sa potom zdalo, že aj kardiológ má 20 až 30 a pri tom keď som k nemu prišla o polroka tak mal asi okolo 50 DD Mám ešte potom matné spomienky ako som sa bála, že v zákrutách spadnem v sanitke z toho vozíka, na ktorom som ležala a raz som skoro spadla myslím. Potom si pamätám, ako ma nútili piť čierne uhlie, aspoň tri džbány som vypila a ešte si pamätám ako som to potom musela vyzvracať.
A ďalej viem z rozprávania, že za mnou bol kamarát a že som rozprávala úplne z cesty, úplné nezmysli, a že občas som mu vravela, že sto nie je jemu, že sa rozprávam s písacím strojom alebo s postavičkami na stene... proste som mala halucinácie.. neviem ako dlho som bola mimo myslím, že aspoň tri dni. A potom jedného dňa sa mi z ničoho nič vyčistila myseľ a od toho okamihu si už všetko pamätám. Napríklad som si vtedy prvýkrát všimla, že okrem mňa na izbe ešte niekto je. A ten niekto boli to daakí chlapci pustili scary movie, myslím, že to bola dvojka a bolo to dosť nechutné.
No a potom sa ma rodičia pýtali, že či ešte niečo spravím, lebo ak nie tak podpíšu papier a do Kremnice už nepôjdem, tak podpísali papier, lenže potom začalo obdobie neustáleho stráženia chodili po mňa do školy a neskôr, keď ma pustili aj von, tak ma musel niekto odprevadiť až domov a to bolo pre mňa dosť zlé, ale potom prišlo leto a to bolo ešte celkom v pohode, zopár menších kríz, ale inak sa to dalo.....a o tom, čo bolo ďalej snáď zase nabudúce.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
amrafel
12. 10.októbra 2008 20:03
preboha....to nazyvaju "liecenie"?!
2
dobre robis semka do kremnici sa ani nevracaj tu nic zaujimave neni
Napíš svoj komentár