Hlas z cintorína

Veľmi bohatému sedliakovi porodila manželka jediného syna,ktorý mal byť pokračovateľom rodu.Dostal meno Toník.Bol to veľmi dobrý a pracovitý chlapec a svojmu otcovi robil iba radosť,teda až do chvíle,kým dospel a zamiloval sa.Kameň úrazu bol tom,že jeho vyvolená nebola dcérka z bohatého gruntu,ale chudobná dievčina menom Anička,ktorá pracovala u nich na statku.pekná ako obrázok,milá,usilovná,ale dočista chudobná.Otec sedliak však Toníkovi vyhliadol nevestu úplne inú.Bola to dcéra mlynára,ktorá by priniesla do hospodárstva solídne veno.Bola síce tiež fešanda aj dobrá,ale ako by ju Toník mohol milovať,keď jeho srdce patrilo Aničke?
O mlynárovej dcére nechcel ani počuť,dokonca bol ochotný odísť s Aničkou zo statku a všetkého sa vzdať.Ibaže potom ťažko ochorela jeho mamička a na smrteľnej posteli syna prosila,aby vyhovel otcovmu želaniu a oženil sa s dievčaťom z mlyna.A Toník ustúpil aby splnil posledné prianie svojej matky.Anička stratu Toníka neuniesla.Zo žiaľu skočila do rybníka a utopila sa.Pochovali ju na miestnom cintoríne,kam ju usúžený Toník chodil navštevovať.Ticho sa s ňou rozprával a aspoň na chvíľu sa mu zdalo,že je zase s Aničkou.Časom sa oženil s mlynárovou dcérou Máriou.Dievčina to bola milá a pracovitá,dokonca mala Toníka rada,ale šťastní spolu neboli.
Raz v zime sa Toník vracal s vozom z trhu v meste.Bolo okolo polnoci,mesačná noc,keď prechádzal zákrutou okolo múru cintorína.Myslel smutne na svoju Aničku,keď na svoje zdesenie započul jej hlas,ktorý mu nikdy nevymizol z pamäti:,,Toník!Toník,mne je zima!"Krvi by sa v ňom nedorezal,ale smutné volanie neustávalo.,,Toník!"počul.,,Toník!Pomôž mi!Je mi zima!" Vzal deku,ktorou mal na kozlíku prikryté nohy,a hodil ju v strachu cez stenu cintorína.Potom zacmukal na kone,zvolal hijó a rýchlo odišiel od cintorína.
Podivná príhoda mu ležala v hlave,a tak sa na druhý deň vybral za denného svetla na cintorín.Mlčky došiel až k hrobu Aničky a strnul.Kamenná doska na ňom bola posunutá nabok.Dobehol po hrobára.Pre pokoj svedomia,ho Toník požiadal aby otvoril Aničkinu rakvu.Hrobár mu vyhovel a obaja civeli prekvapene na absolútne nedotknuté telo Aničky v bielych šatách:vyzerala,akoby ju pochovali nie pred niekoľkými mesiacmi,ale včera.A na jej tele ležala Toníkova deka.Mladý sedliak s hrobárom rakvu rýchle priklopili a hrob utesnili doskou.Potom sa pomodlili za pokoj a spásu jej duše.Asi to zafungovalo,pretože odvtedy Toník Aničku volať nepočul.
Hospodáril ďalej na statku s mlynárovou dcérou Máriou,avšak navzdory prianiu otca sa nikdy nedočkal detí,ktorým by na starobu mohol statok odovzdať.
Po jeho smrti prešiel všetok majetok do rúk úplne cudzích ľudí.Azda aspoň im priniesol viac šťastia ako Toníkovi...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu