Zablúdim pohľadom k vstupným dverám. Spozorniem, skupinka chalanov sa hrnie dnu. Posadajú si za bar a dajú sa do reči s kamarátom barmanom. ,, Ďalší jeho kamoši“, pomyslím si a odnášam objednané drinky.
,,Slečna, hej, môžete mi dať jedno pivo?“, po návrate za bar kričí na mňa jeden s chalanov.
Prikývnem a už mu po neho idem. Prinášam mu ho a kladiem na pult.
,,Ahoj“, pozdraví mi.
Usmejem sa na neho a odpovedám: ,, Aj tebe ahoj.“
Presúvam sa troška dozadu, čas poumývať poháre.
,,Hej, čo nejdeš bližšie?“ , pokračuje ďalej.
Ani sa na neho nepozriem. ,,Ďalší ožran“, pomyslím si. Dnes mám takýchto zákazníkov už dosť. Pokrikovanie a primitívne rozhovory s nimi ma dnes nejako nebavia. Stačilo!
,, No ták, poď bližšie, čo hanbíš sa ma?“, nedá sa odbiť.
,,Nechaj ju, čo mi ju trápiš, to je ešte pod zákonom !“, vtipne odpovedá a zároveň mi pomáha môj kamarát barman.
,, Pod zákonom už dávno nie som!“, vyplazím na neho jazyk.
Zasmeje sa.
,,Tak dobre, pod zákonom nie je, ale to je moc dobré pre teba, nechaj mi moju študentku tak hej?!“, pokračuje barman.
Ďalšia hodinka vyzerala podobne. Chalani pri bare riadne popíjali a mňa si neustále doberali. Nevadí, tu už som si na to navykla.
,, Už môžeš ísť drobec, dnes ti už stačilo, chod´ si pospať“ , kričí na mňa barman.
Konečne! Natešená dokončujem ešte nejaké veci a poberám sa na odchod.
,,Ale nie, toto nám nemôžeš urobiť“ ... ,,Nie, nie, ešte ju nepúšťaj“ ... ,,Ale no tak, nech ostane“, začnú sa nesúhlasne ozývať chalani pri bare.
,,Nie , nie, nech už ide, už vás musí mať dnes dosť!“, odpovedá im.
Kráčam preč, mierim ku dverám. ,,Ale nie, nechoď ešte, poseď tu s nami“, vraví mi môj neznámy neodbytný zákazník.
Krútim nesúhlasne hlavou, usmievam sa a miznem vo dverách. Bežím ihneď na izbu. Tam už na mňa čakajú baby a aj chalani. Dnes bude posledný rozlúčkový večer a zajtra smer domov. Dnešným dňom sa mi tu končí moja 2 týždňová prax.
Na ďalší deň ráno balíme kufre a odchádzame. Nie je to ľahký odchod, plačem, budem mi to tu strašne chýbať.
,,Ale neplač, prestaň, veď o pár týždňov sme tu zas!“, utešuje ma kamarátka.
A tak aj bolo! A tam niekde sa to začalo! S mojím neznámym z toho baru, vtedy večer , som sa nečakane stretla.
Večer bola na hoteli párty. Tam sme sa dali do reči a tak nejako to všetko medzi nami začalo.
Zaľúbili sme sa do seba a dali sa dokopy. Ľúbime sa, či len ja ľúbim jeho?
Dnes viem, že keby som vedela vtedy, čo ma čaká, tak do toho nejdem.
A prečo?
Je to typ chlapa, ktorý vie o sebe, že je pekný, plne si to uvedomuje a využíva to. Je sebavedomý, niekedy až príliš. Je to ten typ, ktorý človeka vie neodolateľne namotať. Až teraz som to pochopila.
On je ten, ktorý vie presne čo ma kedy povedať. Presne vie, čo mi ako a kedy povie, aby bolo dobre. Spraví niečo zlé a nie že len raz za čas, ale často a ja sa na neho za to hnevám, chcem alebo skôr želám si, aby som mu vtedy nevolala, aby som mu dala najavo, že to prehnal a že to nenechám tak, ale proste v okamihu, keď som s ním alebo vidím, že mi volá, zazvoní mi telefón, tak na to zabudnem alebo skôr to nechám tak, on mi k tomu nedá priestor.A za to sa seba hnevám, nikdy som so sebou nedovolila manipulovať. Dnes je všetko inak ! A preto mlčím. Robím to, čo chce on. Neustále. Som pod jeho vedením, dnes už to viem.
Keď nie som s ním, tak ako keby som to ani ja nebola. Zmenil ma, urobil so mňa nového, iného človeka, blízky ma vraj nespoznávajú.
Neustále nosím mobil pri sebe a čakám kedy zavolá, kedy sa ozve, keby dá o sebe niečo konečne vedieť. Trpím keď o ňom niečo neviem.
Nebol taký alebo skôr som si to vtedy až tak nevšimla. Teraz som si to uvedomila, viem to!
Stala som sa závislou. Závislou na ňom! Je mojou drogou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár