,, Neskutočne som sa zmenila“, povedal mi vlastný odraz v zrkadle.
Už tam neboli tie úplne maličké iskričky šťastia v mojich očiach. Už dávno som samú seba nepočula úprimne sa smiať. Moja tvár, moje telo, moje chovanie, TO všetko, sa zmenilo.
Tak veľmi ma štvalo byť tou, čo vždy len ticho a nepozorovane stojí v kúte ...
Tak veľmi ma štvalo byť tou, čo sa bojí otvoriť dvere a vstúpiť do miestnosti ...
Tak veľmi ma štvalo byť tou, čo len mlčí, nevyjadrí svoj názor, počúva ostatných ...
Tak veľmi ma štvalo byť tou, čo len úboho každému a všetkému prikyvuje ...
Tak veľmi ma štvalo byť tou, čo jej každý prikazuje/rozkazuje a ona so sklonenou hlavou to vykoná ...
Tak veľmi ma štvalo byť tou, čo keď sa povie jej meno, spoločnosť sa len začuduje o kom je vlastne reč ...
Tak veľmi ma štvalo byť tou, čo len sedí doma ...
Tak veľmi ma štvalo byť tou, čo ako jediná ani nevie či vôbec nejaké to šťastie má ...
...............................................................................................
A tak, čo, zapracovala som na sebe? Dá sa to vôbec takto pomenovať?
Jednoducho som prešla na inú stranu, na tú stranu, kde ste hore, ale veľmi rýchlo padne, padne rovno na hubu a ťažko, veľmi ťažko vstávate ...
Ak je vôbec možné ešte vstať !
Stala som sa tou, čo stojí v strede miestnosti a každý dookola nej a pritom pozadu ju ohovára ...
Stala som sa tou, čo otvára dvere ako prvá, aj keď by mala radšej počkať ...
Stala som sa tou, čo rozpráva, aj keď vie, že hovorí alebo, že povie hlúposť ...
Stala som sa tou, čo je obľúbená, no predsa neznášaná ...
Stala som sa tou, čo niečo si v živote dokazuje, ale tak či tak ostane sama ...
Stala som sa tou, čo nikdy nie je doma, ale pri tom som sa od vlastnej rodiny odcudzila ...
Stala som sa tou, čo keď sa povie jej meno, vie sa o kom je reč, ale radšej nechcem počuť v akom znení ...
...............................................................................................
Áno, už som písala, prešla som na druhú stranu, na stranu ,,šťastia“, ktoré samozrejme, trvá len istú kratučkú chvíľku.
Šťastie dané falošnými priateľmi, novými ľuďmi, ktorých nemožno ani označiť za ľudí, šťastie dané alkoholom, chvíľkovým opojením a rannými nevoľnosťami a šťastie dané cigaretami, ktoré som prijala so slovami: ,, Keď budem chcieť, tak si to poviem a jednoducho prestanem, keď nechcem, tak si proste nedám!“ Prázdne a úbohé reči, už to nejde prestať, už to neviem a len sebe a ostatným opakujem túto istú vetu ako klamstvo, nie aby som presvedčila ich, ale aby som presvedčila seba. Šťastie plné neznámych, ktorých som si púšťala k telu až príliš blízko a to šťastie, kde som VRAJ nepoužívala city, to, kde som sa hrala na ,,slečnu bezcitnú“. Šťastie, kde som vymenila chvíľkové okamihy, za dlhé a nádherné spomienky.
...............................................................................................
Šťastie, pre ktoré, s odstupom času teraz už viem, sa neoplatí ani žiť. Pohodlne a pomaličky som so vztýčenou hlavou si kráčala po tom prekrásnom rovnom chodníčku, až po kým som nezabudla na to, že sa treba pozerať aj pod nohy, až do chvíle, kým sa na tom chodníčku neobjavil obrovský hrboľ, ktorý ma podkol a ja som tak krásne, ako vyzeral ten chodníček, poriadne celou silou padla rovno na zem a nerozbila som si len tak troška kolená .
...............................................................................................
Rozbila som samú seba, zničila som sa!
..............................................................................................
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár