Vychystané sme pomaly schádzali dole schodišťom, dole do garážu, kde na nás čakal náš odvoz.
Prekvapene tesne pred autom som zastala, zamrzla. Nečakala som, že pôjde on.
ON- chlap, ktorého som vídavala na hoteli a pritom som ani nevedela kým je, chlap, s ktorým som potajme flirtovala, s chlapom, s ktorým som už predtým tancovala a s chlapom, ktorý ma pri fajčení vonku, nečakane, ale za to krásne a nežne pobozkal.
,,Hey amici“ , ozvalo sa hlučné zvolanie, smerované k nim, od mojej spolubydliacej.
,,Ciao bella“, jednohlasne jej odpovedali.
,,Ty nejdeš či čo?“, pobavene, ale zato šťastne skríkla moja spolubydliaca, keďže presne vedela, čo som s tým chlapom mala.
,, Sì, sto arrivando“, rozhorčene som zo seba vysúkla a už som nastupovala dozadu do auta.
,,Ja si sadnem dopredu, aby si si s ním mohla pokecať“, oznámila mi chechtavo.
Naznačila mu, že si má sadnúť dozadu, že ona chce sedieť vpredu. On s nadšeným úsmevom a pohľadom priamo na mne si prisadol ku mne.
,,Ciao bella, come stai?“, opýtal sa a a jemne, ale nenápadne sa mi dotkol ruky.
V šoku z dotyku som sa ako pubertiačka len na neho usmiala a otočila hlavu von oknom, naznačujúcu, že nemám záujem nejako komunikovať.
Pritom to nebola pravda, áno chcela som sa s ním rozprávať, chcela som ho spoznať,chcela som tráviť s ním čas, neskutočne ma priťahoval s celou svojou bytosťou, ale pri tom som si musela vedome uvedomiť, že on je ženatý a že má doma rodinu, ktorá na neho čaká.
V aute sa po čase, smerujúc na diskotéku, z rádia pustila hudba na plné grády a my sme si začali s mojou spolubydliacou pohmkávať a pospevovať, atmosféra sa uvoľnila. V tom som cítila ako sa jeho ruka pomaly presúva k mojej, až do okamihu, keď uchopil moju ruku a jeho prsty sa preplietli cez tie moje. Celou cestou ma držal za ruku a ja som sa, samozrejme, nebránila.
Parket na diskotéke patril len mne a jemu, tancovali sme každý jeden tanec spoločne, tesne pri sebe, takmer ako keby sme tvorili pár. Nechápala som, že sa nebál čo budú jeho žene o tom hovoriť, ako asi zareáguje, ale keď som videla, že jemu to je jedno, tak začalo aj mne.
Podgurážaný alkoholom sme sa nejakým spôsobom dotrepali na hotel. Kráčali sme pomaly chodbou, ja s ním tesne vedľa seba a za mnou už kráčala moja spolubydliaca, ale s tým svojim. Obaja mali izby na začiatku chodby a keď sme k nimi prišli každý sa postavili pred tie svoje dvere a čakali. Boli to dobrý kamaráti, každý býval na izbe sám.
So spolubydliacou sme hneď vedeli, ktorá hodina bije! Začali sme sa neskutočne chichúňať a keďže sme boli dosť napité, tackalo sa to s nami, až sme popadali na zem. Obaja sa začali hrozne z nás smiať. Spolubydliacej chalan ju zdvihol zo zeme a pekným spôsobom mi ju ukradol k sebe do izby.
Ja som nervózne sedela na zemi, smiech ma ihneď prešiel a len tak som gánila na zatvárajúce sa dvere a na miznúcu spolubydliacu.
Pohol sa, prisadol si ku mne na zem a ja som si v tej chvíli uvedomila, že on je ešte tu.
Jeho pery sa pohli a len potichu povedal s tým svojím krásnym talianským jazykom, že ak nechcem nemusím ísť k nemu a že ak chcem, že si nemusím hneď niečo zlé myslieť, že si môžeme len pustiť nejaký film, tak, ako sme to robili už pár týždňov dozadu, keď som k nemu takto chodievala.
Usmiala som sa a postavila som sa. Nasmerovala som to rovno do jeho dverí a postavila sa chrbtom k nemu na chodbe v jeho izbe. Pomaly sa zdvihol a vošiel dnu, potichu zavrel dvere, podišiel ku mne a ja som cítila jeho dych na mojom krku. Pobozkal ma naň. Pomaly si ma otočil a oprel ma o skriňu. Začali sme sa tak vášnivo a pekne bozkávať ako som sa ešte s nikým nikdy!
Pomaly sme sa presúvali dnu, do izby, až ma opatrne položil na posteľ. Odrazu sa odtiahol a len povedal, že na mňa strašne často myslí, čo ho trápi, keďže je ženatý a má dcérku, že ho to tak troška aj desí, ale že ten čas, ktorý so mnou strávil mu stál za to, že sa do mňa pravdepodobne zaľúbil, že ak by nebol ženatý, že by to pravdepodobne bolo inak, že ho nebaví všetko stále len utajovať a že keď nie je so mnou, že mu veľmi chýbam.
Lúče, ktoré svietili priamo do okna a potom pokračovali priamo do mojej tváre ma prebudili.
Začala som sa pomaly prebúdzať. Jemne som sa pootočila a uvidela ho spať tesne pri mne, držal si ma v náručný a spal tým svojím krásnym spánkom.
Letmo som ho pobozkala na pery.
So zavretými očami, ale s úsmevom na to povedal: ,, Buongiorno amore“ .
Tesne si ma k sebe pritisol a ja som opäť zaspala v jeho náručí.
Ťahali sme to takto spoločne príliš dlho, bolo nám spolu veľmi dobre, neskutočne sme si rozumeli, spoločne do seba vyrývali, smiali sa, šteklili, pre-esmskovali sme celé dni, celé noci sme prekecali, on presne vedel čo chcem ja a ja zase presne čo chce on, keď mne bolo najhoršie stál pri mne a naopak, celé dni sme sa navzájom kontrolovali, kde sa kto nachádza, samozrejme všetko utajene, ale noci, noci boli naše.
Až do chvíle keď sa to všetko pokazilo, do chvíle keď som hlavne ja spravila kopec chýb a do chvíle, keď už nebol sám na izbe a my sme postupne sa nemohli vídavať vôbec, smskovanie sa obmedzilo na jednu sms denne ani to nie.
A potom neskôr sa to úplne všetko prerušilo. Po neskutočne dlhom čase som si ním prehovorila posledný deň, v predposledný deň jeho odchodu.
Sedela som u neho na posteli v jeho izbe, on oproti mne a smutne sme sa jeden druhému dívali do očí. Obaja sme vedeli presne čo to pre nás znamená, toto je naša posledná spoločná chvíľa, už sa nikdy neuvidíme, on pôjde si žiť svoj život niekam inam a ja zase svoj, ale úplne inam.
Prisadol si ku mne, tuho ma objal a do ucha mi pošepkal, že mu budem neskutočne chýbať, že som úžasný človek a takého človeka vraj ešte nestretol, že mu je strašne ľúto, že sa to tak všetko zmenilo a že bolo to čo bolo, že nemohol byť so mnou, že som mu každý jeden deň chýbala, myslela na mňa a že to, že mi povedal, že ma ľúbi myslel vážne.
Tuho som ho objala, posledný krát dlho sme sa pobozkali a ja som so slzami odišla do svojej izby.
V tú noc sme pre-esmskovali celú. A ja som uplakaná zaspala.
Ráno som vstala ako keby sa nič nestalo, ako keby to ani pravda nebola. Na ceste do práce, keď som otvorila dvere na našej izbe, kráčala po chodbe a prechádzala okolo jeho izby, kde upratovačky upratovali prázdnu izbu mi to všetko celé došlo. Odišiel!
Hrozne som sa rozplakala a plakajúc ostala skrčená na chodbe.
V tom už prišli moje spolubydliace – kamarátky a pevne ma objali. A ja som len kričala: ,, on odišiel, chápete, on vážne odišiel, nie je tu, je preč, navždy!“
Nič nevraveli, len ma tuho objímali a pevne držali.
Celý deň som preplakala. Konečne som vyliezla z postele a šla si von zapáliť. Pridala sa ku mne jedna zo spolubydliacich. Nič nevravela, len ticho stála a počúvala ako jej o tom všetkom rozprávam a keď som sa opäť rozplakala, len podišla a silno ma objala, pobozkala letmo na čelo.
A tichým hlasom dodala: ,, Miláčik, všetko bude dobré, ono to prejde, čas ti zahojí všetky tvoje rany, príde deň, keď sa zobudíš a bude ti dobre, deň, keď si s úsmevom na tvári na neho bezbolestne spomenieš a deň, keď každému bez problémov budeš hovoriť ako ti s ním bolo dobre. Tá chvíľa, keď si uvedomíš, že tak ako sa toto všetko stalo, tak to proste tak malo byť, ver mi.“
A ja na ten deň čakám ...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tinka246
9. 5.mája 2013 18:22
az tak?..
Napíš svoj komentár