Karel Čapek
Brieždilo sa. Slnko pomaly vyliezalo na oblohu a ty si sedela vedľa mňa na veľkom kameni poblíž rieky.
Slnečné lúče pomaličky dopadali na vodnú hladinu, roztápali posledné zvyšky ľadu, ktoré plávali popri brehu. Vzduchom sa niesol ľahučký závan mladej trávy, vchádzal mi do nosných dierok, vnikal do pórov na koži spolu s tvojou dievčenskou vôňou.
Máčaš si nohy v studenej vode, špičkou palca strkáš do kúskov ľadu, topíš ich akoby si chcela jar urýchliť. Vzduch ti vo vlasoch hrá jednu zo svojich symfónií, každý z prameňov nesie iným smerom. Akoby ťa vlastnil. Akoby si mohol robiť s tebou čokoľvek, uniesť ťa a nikdy nevrátiť.
„Pôjdeš so mnou?“ šepla si.
„Kam?“ pýtam sa prekvapený.
„Tam...“ ukazuješ prstom na miesto na opačnej strane cestičky, kde sa lúka stretá s lesom. „...tam je dom, kde stále padá lístie. Mení farby zo zelenej na žltú, červenú na zlatú. Sú tam všetky odtiene hnedej, čiernej a modrej. Je tam teplo, aj keď stále vnútri sneží. Zo stropu visia cencúle, aj z vodovodu, zo žiaroviek. Stačí vojsť a všetko je možné, čas prestane existovať. Fakt.“ Hovoríš.
Neodpovedám.
„Tak čo? Neveríš mi?“ podvihneš trochu obočie.
„Verím. Verím ti.“
Rozosmiala si sa ako dieťa, ako tisíc malých zvončekov, ktoré nám priamo pred očami rastú z trávy. Vstávaš a bežíš kamsi pozdĺž rieky proti jej prúde, akoby ťa unášali vlny. Bežím za tebou. Mokré, bosé nohy sa ti zarývajú do machu pod nami. Vyzeráš šťastná.
Aj ja som.
Zrazu si sa otočila, chytila ma za ruku a zvalila sa na zem, stiahnuc ma so sebou. Ležíme v machu, zadýchaní, akoby sme práve obehli svet a ty mi dýchaš do tváre. Vyťahuješ z vrecka čokoládu, jeden odlomený kus si dávaš do úst a druhý mne na nos.
„Daj si.“ Usmeješ sa.
„Ďakujem, nechcem.“
„Sa vraví neprosím si,“ trošku vyčítavo dodáš.
„Neprosím si.“
„Dobrý chlapec. Viac mi ostane.“
Nebom utekajú desiatky, stovky, tisíce oblakov rôznych tvarov a veľkostí. Menia svoj smer, farby, občas z nich zaprší a niekedy zmiznú úplne. Ležíme v machu, kdesi ďaleko, ďaleko pod nimi a dýchame vôňu jari, ktorá sa mení na leto.
Máš na sebe to tričko, o ktorom som kedysi povedal, že sa mi tak páči. Žltá z neho už trošku vybledla. No nápis Chat Noir je stále vidno, aj čiernu mačku. Pod tričkom sa črtajú tvoje malé prsia. Možnože sa hanbíš, že už nie si dievča, možno môj pohľad prepaľuje ten kúsok látky, čo nás od seba delí.
Prišlo leto. Tichučko ako to vie len čas jar odišla, vzala so sebou naše detstvo. Stále s tebou ležím na lúke. Nejaké je to všetko rýchle, chvíle utekajú, nepomáhajú prosby, aby trvali dlhšie. Všade okolo voňajú jahody a pšenica, rieka obďaleč razí svoju cestu korytom. Vietor prináša kúsky pokosenej trávy, ktoré nám prikrývajú tváre. Smeješ sa. Smeješ sa a tvoje tričko sa napína omnoho viac ako kedysi.
Vzala si ma za ruku. Cítim pohladenie po dlani, niekam ju vedieš. Zrýchliš mi dych, keď zavedieš moje prsty pod tričko, keď nimi prechádzam po tvojich bokoch a ty jemne zastenáš. Pokosená tráva nás úplne prikrýva, schováva, ukladá do svojej pamäte tak, aby nik nevidel, čo sa deje. Akoby toto všetko bolo len medzi nami dvoma a ňou.
Potom mi opäť dýchaš na tvár. Stále mi stískaš dlaň, akoby každá chvíľa bola posledná.
„Pôjdeš so mnou?“
„Tam?“ ukazujem na starý dom.
„Vzduch tam mení svoju farbu každú chvíľu. Z čiernej na bielu, hnedá sa stane zelenou. Všetky odtiene všetkých farieb tam prebleskujú, hrajú sa s lúčmi slnka, ktoré prenikajú cez medzery v doskách stien. Vidíš bodky prachu, ktoré cez tie lúče dopadajú na zem. Celé je to ako hra, ako zvláštne bábkové divadlo. Na chvíľu túžiš byť prachom.“
Pýtam sa, ako to všetko vieš.
A ty? Odpovedáš ako dieťa, s úsmevom, hravo, s úplnou samozrejmosťou pokrčíš plecami.
„Viem to.“
Ako mi to všetko hovoríš, nad nami sa zjavia mračná. Obloha zošedivie, oťažie. Ty berieš odhodené tričko s Chat Noir, pritisneš si ho na obnažené prsia a z tašky vyberáš dva svetre. Jeden mi podáš a obaja tak utekáme pred zimou. Medzi nami je toho viac, ako na jar a omnoho viac, než na jeseň. Asi sa veľa zmenilo. Tvoj dotyk už nie je tak hebký, kožu máš trošku vráskavú. A ja tiež. Sedíme od seba ďaleko, akoby sme boli len priateľmi, akoby to všetko, čím sme pred chvíľou boli, udusili mračná nad nami.
Je jeseň. Prišla so šedivou oblohou. Ty vyberáš z vrecka cigarety a jednou ma ponúkaš. Nevinnosť je preč.
„Vezmi si,“ podávaš mi balíček.
Dym mi vniká do nosných dierok. Stráca sa mi vo vlasoch, v záhyboch vlneného svetra, odnáša mi z úst chuť tvojich pier. Pozeráš, akoby si ma takto ešte nevidela. A rovnako pozerám na teba aj ja. Predsa však natiahneš ruku, podáš mi ju a ja ju schovám vo svojej. Svet sa mení, no niečo vždy ostáva...
Dážď pomaličky dopadá na žltnúcu trávu, studený ako cencúle zo žiaroviek. Vpíja sa do tvojho svetra, premáča to žlté tričko. Robí malé kolieska na papierikoch cigariet, až ich napokon úplne uhasí. Nechávaš tú svoju kotúľať sa dolu svahom, hneď za mojou.
Prisuniem sa viac k tebe. Hľadíš do korún zožltnutých stromov, z ktorých vietor strháva listy priamo pod tvoje nohy. Sedíš v ich obkľúčení po mojom boku. Zhora stále padajú kvapky dažďa, no v medzerách medzi oblakmi sa zjavilo slnko. Kúsok svetla pošteklí miesto, kde sme ležali v úkryte pokosenej trávy.
Vravíš, že to je preč.
Vravia to tie ústa pokryté tenučkými uzlíčkami vrások, ktoré vytvárajú pavučinu po tvári. Je vtkaná okolo očí, pier a nosa. Tvoje líca sú bledšie a vlasy miestami strieborné. Stále ťa držím za ruku obalenú trochu viac suchou kožou. Vidíš, ako na teba pozerám. A s úsmevom podotkneš, že som tiež zostarol. Viem.
„V tom dome je krásne,“ vzdychneš. „Kreslá sú obrastené brečtanom a na podlahe sú kúsky kôry opadanej zo stromov. Dosky na povale praskajú v rytme srdca a z okien vidno dúhu. Tak, ako teraz.“ Dodáš a ukážeš na oblohu a farebný oblúk odrážajúci sa od kvapiek vody.
Na tvojom prstenníku si všimnem obrúčku. Chladí.
Teraz ju cítim tiež.
Dážď sa zmenil na maličké vločky snehu. Dopadajú na hnijúce lístie okolo nás a pokrývajú zem. Podávaš mi bundu, ktorú si vytiahla z ruksaku.
„Ďakujem.“
Prikývneš. Sedíme uprostred bielej pokrývky, všade okolo je neuveriteľná zima. Drkocem zubami a ty robíš to isté. Ponúkam ti opäť dlaň.
Prijala si. Kráčame k domu čo stojí na mieste, kde končí lesná cesta a lúka sa spája s lesom. Vchádzame ako starci, pomaly a opatrne.
Teraz sedím na posteli obrastenej brečtanom a rozmýšľam, čo bude. Teším sa. Viem, že to všetko, čo príde, bude opäť krásne...
Bude sa brieždiť. Slnko pomaly vylezie na oblohu a ty si sadneš vedľa mňa na veľký kameň poblíž rieky.
Slnečné lúče pomaličky dopadnú na vodnú hladinu, roztopia posledné zvyšky ľadu, ktoré budú plávať popri brehu. Vzduchom sa bude niesť ľahučký závan mladej trávy, vojde mi do nosných dierok, vnikne do pórov na koži spolu s tvojou dievčenskou vôňou.
Budeš si máčať nohy v studenej vode, špičkou palca strkať do kúskov ľadu, topiť ich akoby si chcela jar urýchliť. Vzduch ti vo vlasoch zahrá jednu zo svojich symfónií, každý z prameňov unesie iným smerom. Akoby ťa chcel vlastniť. Akoby si mohol robiť s tebou čokoľvek, uniesť ťa a nikdy nevrátiť.
Tvoja ruka ochladla. A čas sa zas vracia na začiatok.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
konečne pocity bez klišé! jupipí!