Ja tomu nie len verím, som presvedčená o tom, že je to tak. Nie raz sa mi v živote stali veci, ktoré sa ani pri najväčšej snahe nedajú pomenovať náhodami. Alebo situácie, ktoré ostatným prišli bežné, no pre mňa mali oveľa väčší význam. Inside jokes s Bohom, povedala by som (inside joke - vtip, ktorý pochopia len zainteresované osoby, pozn. prekl. - napríklad ako tento, lebo študujem prekladateľstvo, a bez tohto kontextu by si to nepochopil). Ale na tému Boh inokedy.
Zrovna dnes som si písala s kamarátom. Jeden z najúžasnejších ľudí, akých poznám. Dôkaz toho, že praví gentlemani nevymreli. Za priateľa by položil život. Pri cvičení zle dopadol na nohu a potrhal si šľachy. Písal, že to príšerne bolí, že tabletky nezaberajú a že kvôli tej bolesti nemôže spávať. Napriek tomu sa vôbec nesťažoval. Preňho je to očistec za niečo, čo nedávno urobil a hoci to videl ako najlogickejšiu možnosť, cíti sa byť vinný. Je to preňho akési znamenie, že to nebolo správne, no zároveň spôsob, vďaka ktorému raz možno bude schopný odpustiť sám sebe.
Mne sa obrovské množstvo znamení pritrafilo na škole. Ako keby na mňa všetky kričali, že som práve tam, kde mám byť a že túto školu z nejakého dôvodu mám dokončiť. Na všetky si nespomeniem, ale pre predstavu napíšem aspoň niektoré.
Na maturitu zo slovenčiny som sa učila s kamarátom, ktorý má literatúru v malíčku. Jeden deň sme sa vybrali von na slnko a pomáhal mi s prípravou. Obzvlášť mi nedal pokoj so slovenskými realistami. A maturitná otázka? Asi Ti ani nemusím hovoriť, že to bol realizmus na Slovensku. Vďaka výborným výsledkom z maturity som sa na VŠ dostala bez prijímačiek.
Po maturite som mala tesne pred letnými prázdninami veľmi vážny úraz hlavy. Mám šťastie, že žijem. Mimochodom, ten úraz sám o sebe bol dôkazom toho, že čo sa má stať, to sa stane, ale o tom nechcem písať. V podstate som celý júl strávila v nemocnici. V auguste som naberala sily, prechádzky som postupne predlžovala zo 100m (po ktorých som už bola na smrť unavená) na čo najdlhšie, v septembri som šla na zápis. Pamätám si, že som mala na hlave stále klobúk, pretože mi oholili vlasy a v tom pármilimetrovom ježkovi, čo mi stihol narásť, som okrem obrovskej jazvy mala dve malé plešinky. Ak mám byť úprimná, doktori ani moji rodičia neverili tomu, že prvý ročník zvládnem, odporúčali mi odklad. Následky takéhoto úrazu trvá doliečiť niekoľko rokov a ja som mala nastúpiť do školy už po 2 a pol mesiacoch. Prvé znamenie prišlo, keď nám semester kvôli renovácií budov posunuli na polovicu októbra. Mala som zrazu o mesiac viac na zotavenie sa.
Ďalšie pamätné znamenie prišlo tiež v prvom ročníku na VŠ. Na začiatku roka sme písali vstupné a testy. Nemali byť podpísané ani známkované. Slúžili na porovnanie vedomostí, pretože na konci semestra sme písali úplne tie isté. Na hodine anglickej morfológie sme ich však museli aj podpisovať. Pani doktorka chcela mať prehľad o tom, akých má tento rok prvákov. Mimochodom, jej predmet je najťažší z celého ročníka a neznáša prvákov. Každopádne, na konci semestra nám na hodine oznámila, že nejaký génius to na začiatku napísal na 80% a nech sa neopováži to napísať horšie. Keď som počula svoje meno, bolo mi to viac ľúto, ako som sa tešila. Pri vypĺňaní toho testu som nerozumela ani otázkam, nie to ešte odpovediam. Riadila som sa len vnútorným inštinktom. Pani doktorka si ma však zapamätala a to bolo moje jediné šťastie. Skúšku som nespravila. Na opravnom som dostala z teórie presne tú istú otázku a hoci som sa ju svedomito učila, nedokázala som si spomenúť. Keď už mali známky všetci v ais-e zapísané a ja stále nič, prišlo mi to divné. Kamarátka bola však náhodou v budovách na opačnej strane mesta, kde má pani doktorka kanceláriu a všimla si, že na dvere vycapila oznam s menami niekoľkých študentov, že sa za ňou majú ešte zastaviť (ďalšia "náhoda"). Dala mi ešte jednu šancu na opravu tej istej jednej otázky. Spravila som.
Na druhú najťažšiu skúšku som sa nestihla naučiť všetky témy. Z rozpisovacích otázok som si prešla poriadne asi len 3. Skúste hádať, akú som mala na teste?Áno, jednu z nich.
V druhom ročníku sa nás trochu preriedilo a tak už niektorí mali čas skúšať nás aj ústne. Na reálie Francúzska (=všetko, čo neznášam: geografia, história, politika a nelogické memorovanie) mi s prípravou pomáhal ujo, rodený Francúz. Bolo toho veľa a bol u nás len jeden víkend. Stihli sme si prejsť spolu len pár tém a tie ostatné som sa učila sama, ale kvantitou a kvalitou vedomostí to bolo neporovnateľné. Vytiahla som si jednu z tých, ktoré mi vysvetľoval tak dlho, kým mi nebolo všetko do detailu jasné.
Všetky tieto veci a ešte oveľa viac, na ktoré si teraz nespomeniem, ma len utvrdzujú v tom, že som tam, kde mám byť a robím to, čo mám robiť. Verím na znamenia, hoci môžeš namietať, že je to len náhoda alebo výplod mojej fantázie. Ak je to tak, nezazlievam Ti to, Máš právo na vlastný názor a okrem toho nemôžem očakávať, že pochopíš niečo, čo si možno nikdy nezažil, pretože počuť a zažiť sa nedá porovnať. Myslím si však, že znamenia robia náš život krajším, jednoduchším a zaujímavejším.
Ak máš aj Ty nejaký podobný zážitok, budem rada, ak sa oň podelíš v komentári alebo vo svojom blogu
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
luxie
12. 2.febuára 2014 15:50
Verím v silu jedinca, z imaginárnych kamarátov som vyrástla.
2
@luxie Tak to ma naozaj úprimne mrzí, že si z imaginárnych kamarátov vyrástla. S nimi je život krajší, zábavnejší, ale hlavne oveľa menej depresívny .
Napíš svoj komentár