Kvety a ich nohavice

Prosebne som sa na ne pozeral. Čierne nohavice s textúrou červených kvetov. Tie kvety a ani tie nohavice som ešte nikdy nevidel. Ani tie nohy na ktorých ich mala oblečené. Prvý krát v živote ma zaujímali nohavice viac ako nohy. Kúsok oblečenia, obyčajný kus látky. Vôbec neviem, čo si o tom mám myslieť. Vie tá lúka, že z nej vytrhali kvety, aby ich všili do tej látky, ktorá bude pred zimou chrániť JEJ nohy? Vedia to tie nohy? Všetci máme kopu nezodpovedaných otázok, ale tieto dve ma trápia najviac.

Pamätám si jej široký úsmev a príjemný hlas. Keď hovorila, mal som pocit, ako keby mi hladila líce. Ale iba pravé. V ľavom uchu mi zaľahlo.

Asi som ateista, lebo odvtedy verím len tomu čo počujem pravým uchom.

Keď kráčala, kvety z lúky, teraz už na nohaviciach, sa vlnili, ako keby do nich fúkal jemný vietor. Prečo si nič iné nepamätám? Lebo som nebol dosť opitý. Preto som aj povedal, že o nich napíšem.

„Vieš sa podeliť o šťastie?“ Spýtal sa ma medveď v mojej hlave. Prekvapilo ma to, ale nezaskočilo.

„Musím sa...“ nedopovedal som.

Pracne som si otočil prsteň na malíčku, lebo mi opuchol z litrov piva. Hlas medveďa začínal byť tlmený. Počul som žeriava, ako niečo kričí, ale trepot jeho krídel to prehlušil.

„Načo kričíš, keď odlietaš?“ Zvolal som za ním. On mi na oplátku ukázal prostredník.

„Nechaj ho!“ Zareagoval medveď. „Ide pre kvety.“

„Nejde, letí,“ zamrmlal som si tak, aby to nepočul. On ale existoval len v mojej hlave rovnako, ako aj myšlienka, že kvety na jej nohaviciach boli ruže. Tie mám rád.

Na chvíľu som chcel tie nohavice prekročiť rovnako ako som prekročil šaty ženy s platňami na prsiach, ale nedalo sa.

Znovu sa na ne pozerám. Ony sa rozprávajú a ja len zhypnotizovane hľadím na jej nohavice. Počujem len tikot mojich ručičkových hodiniek.

Musím si ich natiahnuť. Aj si ich natiahnem.

Keď zdvihnem pohľad zo svojho zápästia, chcem sa pozrieť na jej nohavice a meditovať ďalej. Už tam nie sú. Zmizli z pod stola. Nadvihnem obrus, či sa neukryla pod ním, lebo také niečo som už raz zažil. Nebola ani tam.

Poobzeral som sa okolo, či náhodou nie je ukrytá za slamkami na bare, ale nebola ani tam. V tej situácii neexistovalo iné riešenie, ako postaviť sa. Rozbehol som sa na ulicu a uvidel som, ako zabáča za roh. Nad chodníkom sa mihol kus látky. Ďalej som bežať už nevládal. Z diaľky som videl, že látka bola biela a kvety na nej mali čierne hlavičky.

Lebo odišla.

V tej chvíli sa vracal žeriav s kvetmi v zobáku. Už z diaľky som videl, že sú to TIE kvety. Chcel som naňho zakričať, ale medveď ma zastavil.

„Nechaj ho. On vie čo robí.“

Medveď mal pravdu a žeriav naozaj vedel čo robí. Pomaly sa zniesol nad zem a potom pristál. Kľudne ako osa na mäso. Zobákom mi kvety vložil do dlane a jemne prikývol. Koľko slov bolo dovtedy zbytočných. Ovoňal som ich. Vôbec neboli napáchnuté dymom z baru, voňali sviežo.

Položil som ich na kraj chodníka a vrátil sa dovnútra.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 2

Komentuj

7 komentov k blogu