Sediac na stoličke v rohu sa pozerám do knihy. Dobre sa mi číta, lebo je tu veľa ľudí a na stenách sú zrkadlá. Nevidím sa v nich. Majú dobrý uhol a keby som sa do nich chcel pozrieť, musel by som sa postaviť. Ale to by potom moja stolička bola zbytočná.
Pripálim si cigaretu, potiahnem si z nej a odklepem popol do popolníka. Len tak, zo zvyku. Ešte to nie je potrebné, lebo tabak v mojej cigarete práve začína s procesom tlenia. Potrebujem si zapáliť, aby som sa nesústredil na zrkadlá v ktorých sa nevidím, ale na knihu, ktorú mám pred sebou na stole.
Ako čítam prvú vetu na tristopäťdesiatej strane, ostatnými zmyslami zaregistrujem pohyb. Stolička, na ktorej sedím, sa začne pomaly prepadať. Zem podo mnou má šedo bielu farbu a mne sa do nej zabárajú nohy s nohami stoličky. Šesť nôh.
Už mi trčí len krk a vtedy si poviem, že by som sa mal začať brániť. Rukami sa vyhrabem a keď sa spamätám, uvedomujem si, že stojím v nejakej nížine,. Okolo sú len malé kopčeky zo šedo bielej zeme, do ktorej som sa začal strácať. Nikde nie je nič vidieť. Možno len divné zatočenie v diaľke, ako keby som stál v strede skleneného, priesvitného pohára bez nápisu. Takého, v akom dostanem minerálku. Ak si ju teda objednám.
Tak som teda tu, neviem kde a neviem prečo. Cítim, že to TU poznám, ale nespomínam si odkiaľ. Netrápim sa tým tak, ako tým, prečo tu nie sú žiadne zrkadlá v ktorých by som sa mohol vidieť. Skúšam sa priblížiť k neviditeľnej zakrivenej stene, ktorá vyzerá ako stena pohára na minerálku, ale stále je ďaleko. Zastavím sa, aby som si vydýchol.
Za plecia ma otcovsky chytia dve masívne tlapy, ktoré vôbec nepoznám. Keď obrátim hlavu, zisťujem, že ma za plecia drží obrovský, dvojmetrový medveď. Je hnedý a jeho srsť pripomína deku, akou mi mama zakrývala posteľ keď som bol malý.
„Prečo ma držíš?“ Prederie sa mi pomedzi pery, sám neviem prečo. Vlastne ma to ani nezaujíma. Medveď to vie.
„Potrebuješ to vedieť?“ Odpovedá.
Ja to vedieť nepotrebujem a otočím sa k nemu tvárou. Medveď mi olizne vlasy a pozrie sa hore do neba. Napodobním ho a tiež zakloním hlavu. Nebo je úplne čisté, akurát sa mi zdá, že na ňom vidím hmlu. Takú šedú, aká sa vznáša nad popolníkom. Je mi dobre a preto nedýcham.
Z diaľky sa na oblohe ku mne približuje oranžovo červené slnko, ktorého teplo mi príjemne zahrieva tvár. Zavriem si oči.
Takto stojac, opretý o medvedie tlapy začínam vnímať, ako sa mi škvarí koža na tvári. „Aspoň nebudem mať akné,“ poviem si v duchu hlasom toho medveďa. Som zvedavý, či je to tak naozaj, či som naozaj prišiel o kožu na tvári, ale viem že sa mi zrkadlá vyhýbajú a tak sa zmierim s tým, že to nikdy nezistím. Kýchnem, lebo mám sucho v nose. Nevedomky otvorím oči a to, že som ich otvoril, si uvedomím až vtedy, keď sa okolo rozvíri šedo biela zem v nížine, kde sú kopčeky z rovnakej šedo bielej zeme, na akej stojím, do akej som sa prepadol so stoličkou a našimi šiestimi nohami.
Teplé slnko je teraz už úplne blízko a medveďa, ktorý ma drží za plecia, pohladí po hlave. Zapáli sa a zhorí mi priamo pred očami.
Už znova sedím na stoličke. Tristopäťdesiata strana je na konci.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár