„A čo pani manželka?“
„Žijem sám...“
„Ale no tak, neklamte mi. Ja som k Vám úprimný.“
„Prečo by som...“
Skočil mi do reči, „A tieto topánky sú koho?“
Ukázal prstom na červené ženské topánky s platformou. Keby boli moje, určite by som to vedel. Naozaj som žil sám. Topánky na platforme medzi mojimi ošúchanými teniskami svietili ako čierna kravata na bielej košeli.
„Ja neviem.“
„Nie je to váš byt?“
„Doteraz som si bol istý že je.“
„A teraz?“
„Teraz si už istý nie som.“
Chlap sa na mňa začudovane pozrel. Pochopil, že to so mnou nemá význam, navyše si určite pomyslel, že nie som celkom zdravý.
Večer sme sa vrátili spolu domov. Mal som na nohách tenisky, ktoré som nosil na festivaly. Boli ako nové. Na festivaloch som bol vždy bosý. Tento krát som si ich dal len pre Tú príležitosť.
Vzal som ich do ruky. Vyzerali, že si ich niekto často obúval. Na mieste, kam patria prsty, boli vyšúchané. Krátky remienok, ktorý sa zapína pod členkom, bol tiež vydratý na zhybe. Usúdil som, že nohy ktoré ich nosia, musia byť útle. A malé. Veľkosť 36.
Prešiel som po byte, či tam nenájdem ich majiteľku, alebo majiteľa. Všade bolo prázdno.
„Dobrý deň, som tu správne?“
„Prosím? Ako ste sa sem dostali?“
„Dvere boli dokorán, myslela som, že ma čakáte.“
„Mal by som?“
„Včera sme sa predsa dohodli. Mala som Vám požičať topánky.“
„Už si spomínam.“
Nespomínal som si. Stál som tam pred ňou s jednou topánkou v ruke a druhou pri nohe. Zatackal som sa a skopol ju.
„Pozor!“
„Ospravedlňujem sa.“
„Kvôli Vám som šla v desaťcentimetrovom snehu bosá.“
„To ma mrzí...“
„Nemusí, mám rada zimu. Radšej mi zdvihnite tú topánku.“
Zohol som sa a zdvihol topánku. Vtedy som si všimol jej nohy. Mala krásne chodidlá a ešte krajšie členky. Nechty na prstoch mala nalakované na červeno. Chcel som ich pobozkať.
Aj som sa k nim nahol, no ona ma kopla.
„Prepáčte. To tie reflexy...“
„To je v poriadku.“
Otec mal pohreb. Moje tenisky nenávidel a ja som si to bral ako svoju psiu povinnosť, nahnevať ho ešte posledný krát. Keby videl, ako v obleku kráčam obutý v teniskách, zbláznil by sa. „To sa nepatrí, ako to vyzeráš. Veď sa na seba pozri,“ povedal by mi. Kráčali sme za autom pohrebnej služby. Z rodiny som ostal iba ja a pár sesterníc a bratrancov. Dlho som ich nevidel, ale podľa áut, na ktorých prišli, museli byť úspešní. Kráčali sme v zástupe, v dvojrade, vyzerali sme ako karavána na saharskej púšti. Nomádi, ktorí už všetko kúpili a teraz to idú predať. Začalo snežiť.
Pozval som ju dovnútra, nech sa posadí na gauč po otcovi.
„V tomto gauči mi umrel otec.“
„Čo sa mu stalo?“
„Umrel.“
„Rozumiem. Ako starena, ktorú zabil Raskoľnikov.“
„Prosím?“
„Nezabili ho?“
„Nie. Kto by ho zabíjal?“
„Ja neviem. Napríklad Vy.“
„Ja som ho nezabil.“
„To ani netvrdím.“
Prešiel som sa do kuchyne, dať zovrieť vodu na čaj.
„Chcete aj cukor?“ Zakričal som jej do gauča.
Ozvalo sa ticho. To mi ako odpoveď stačilo. Odniekiaľ som ju poznal a vedel som, že čaj pije výhradne bez cukru. Zalial som vrecko Earl Grey a vrátil sa k nej. Sedela v TOM gauči v tureckom sede. Spod ľavého kolena jej vytŕčali prsty chodidla pravej nohy. Jemne s nimi pokyvkávala do rytmu hudby.
„Pustila som si jednu z Vašich platní. Je to v poriadku?“
Až vtedy som si uvedomil, že hrá hudba. Prvá strana platne bola skoro na konci.
„Hm, Coltrane. Veľmi dobrý výber.“
„Je môj obľúbený.“
„Ja mám radšej Davisa.“
„Milesa Davisa?“
„Hej, čisto akustické albumy.“
Platňa dohrala, otočil som ju a stál chrbtom k NEJ. Počul som, ako si lúska prstami chodidla pravej nohy, pod kolenom ľavej nohy.
„Ale má aj neskorších, ktoré sú celkom dobré. Bitches Brew napríklad. Osobne mám najradšej Tutu.“
„Prečo ste lúskali, keď som sa otočil a dohrala hudba?“
„Poznáte tú melódiu?“
„Nie, odkiaľ by som mal.“
„Neviem. Teraz som ju vymyslela.“
„Dobrá, chytľavá.
Oprela si hlavu hlbšie do kresla. Prsty sa jej znova začali hýbať do rytmu Coltraneovho altu. Splynula s tým kreslom a stala sa ním, tak ako na druhý deň, keď splynula s tapetou.
Celá karavána sa začala meniť na nemotorné telá, brodiace sa snehom. Viditeľnosť bola skoro nulová, jediným záchytným bodom pre nás boli zadné svetlá auta pohrebnej služby. Vyzerali sme ako tučniaci, v oblekoch a čiernych šatách, kývajúci sa zo strany na stranu. V duchu som si povedal, že môj otec mal pravdu. Tenisky mi celé premokli a vedel som, že už nikdy nebudú vyzerať ako nové.
Mal som stále chrobáka v hlave, načo som tie jej topánky vlastne chcel. Sadol som si na kreslo vedľa gauča, kde splynula a čakal, kedy sa z neho vráti. Na chvíľu som zaspal.
V sne bol môj otec. Hlavu mal rozťatú na dve polovice, ako po zatnutí sekerou. Asi tak naozaj umrel. Podišiel ku mne a položil mi ruku na plece. S tým, čo mu ostalo z tváre, sa pohrával jemný a dobrosrdečný úsmev. Zaliala ma vlna tepla a pokoja. Nikdy som ho takto nevidel.
„Tie tenisky budú v poriadku. Hlavne tie červené topánky vráť. Teraz sú ti už na nič.“
Chcel som reagovať, ale hlas mi ostal uväznený v hrdle.
„Nesnaž sa rozprávať,“ stále ma chlácholil rukou na pleci, „všetko už vieš. Netráp sa otázkami, ktoré nemajú odpoveď.“
Vedel, čo si myslím. Musel vo mne byť už dlho a slová z mojej strany neboli potrebné. Vtedy som si uvedomil, že mi vlastné myšlienky znejú jeho hlasom.
Zobudil som sa.
Ona sa už vrátila. Narovnala sa na gauči.
„Bolo to úžasné. Môžem si ten gauč zobrať?“
„Nie je na predaj.“
„Dám Vám zaň moje topánky.“
„Tie sú mi už na nič.“
„Takže ste sa s ním už rozprávali?“
„On hovoril. Ja som bol ticho.“
„Dúfala som, že vám to ešte nepovie. Ten gauč by som fakt chcela.“
„Načo by Vám bol?“
„Na to isté, na čo Vám boli moje topánky.“
„Ale vy ste si po ne prišli.“
„Prišla som si po gauč. To, že mi ich chcete vrátiť, je čistá náhoda. Nerátala som s tým.“
Prisadol som si k nej. Voňala ako jarné kvety, čo bolo v zime osviežujúce. Sneh na parapete sa na chvíľu roztopil. Keď som si od nej odsadol, znova ho tam napadlo.
Keď auto odišlo, mal som chuť, ešte niekam ísť. Doma ma už nič nečakalo, musel som ešte vyčistiť gauč. Krv na ňom som nechal zaschnúť, bolo mi z nej zle, keď bola ešte čerstvá.
Prešiel som od cintorína popri domoch, až smerom do kaviarne. Cez cestu bol pekný výhľad na mestský park. Keď som bol malý, otec ma sem zvykol brávať a vždy som dostal punčový rez zdarma. Myslel som na to, či si ma ešte pamätajú. Keď som si objednal kávu, starý čašník sa na mňa usmial a s kávou mi doniesol aj koláč. Už ma netrápili tenisky, začal mi chýbať otec.
Zvečerievalo sa a asi dve hodiny sme sedeli bez slova. Platňa už dávno dohrala a ani jeden z nás ju nechcel vymeniť. Započúvali sme sa do rytmu preskakujúcej ihly. Ona už nemala prekrížené nohy, len si tak sedela. Myslím, že sme si rozumeli. Videl som ju druhý krát v živote, no aj tak mi prišla ako keby sme sa poznali už desaťročia. Začal som sa v nej vidieť.
Pred večerom som prišiel domov. Dal som sa do čistenia gauča, no krv z neho išla veľmi ťažko. Jedna škvrna, ktorú som si nechal nakoniec, sa vôbec nedala vyčistiť. Zmieril som sa s tým.
Prešiel som pomalým krokom, vyčerpaný z čistenia a pohrebu, do kúpeľne. Chvíľu som hľadel do zrkadla nad umývadlom a kontemploval udalosti posledných dní. Pred štyrmi dňami som doma našiel otca, ako leží s rozťatou hlavou na gauči. Nevedel som si predstaviť, kto a prečo mu to mohol spraviť. Polícia sa vraj hneď dala do pátrania, no nič som od nich nevedel. Vzdával som sa nádeji, že na niečo prídu.
Skvačil som zrkadlo a z malého výklenku za ním som vybral sekerku na štiepenie dreva. Ostrie mala celé od krvi, tak som sa dal do jeho umývania. Posledné, čo si pamätám, bola veľká rana a hlas, ktorý mi prikázal, zložiť ju na zem. Opreli ma o stenu, rozkročili nohy a ruky mi spútali za chrbtom.
„Dovidenia,“ povedala mi, keď stála vo dverách a v rukách držala červené topánky s platformou.
Nedokázal som sa pohnúť z kresla. Možno som nechcel, nevidel v tom dôvod. Ona zatiaľ odišla a zavrela za sebou dvere. Na chvíľu som privrel oči a keď som ich roztvoril, ozvala sa veľká rana. Na zemi pred sebou som uvidel malú sekerku na štiepanie dreva s krvavým ostrím.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár