“Ako to môžeš povedať?!”
Nezvládol som to a chytil ju pod krk. Zvuky, ktoré z nej vychádzali, boli zvuky radosti. Chcela to, chcela byť obeťou.
“Som zamilovaný.” Vyšlo zo mňa, sebakontrola v tom momente zmizla.
Neodpovedala.
Obeťou som bol ja.
Okno sme mali otvorené, dovnútra vchádzala vôňa dažďa, lebo ten privolala. Slnko bolo bezpredmetné. Prial som si, aby pršalo celý rok a celý rok po tom roku. Dážď je to, čo mi ju pripomína stále.
Zlomom pre osamelých ľudí sú ľudia, ktorí nehľadajú spoločnosť.
Vlasmi sa dotýkala mojich dlaní. Ak som ju škrtil, nerobil som to dosť silno na to, aby som ju zabil. A urobil som dobre. Usmievala sa a prestala kričať. Slová na chvíľu prestali existovať a svet plynul vedľa nás, ako keby sme prestali existovať aj my.
Jej ruky, ruky ako z románu...
Prstami sa mi zaryla do chrbta. Mala ich jemné, na druhý deň po nich neostalo ani stopy, ale ja som vedel, že tam boli. Jeden by si myslel, že to bol sen. Len nie s ňou. Milovanie s ňou bolo skutočné a pri tom po ňom neostávalo ani stopy. Chvíla s ňou bola v tom momente a potom zmizla do nenávratna. Dokonca aj spomienky boli neisté; nedokázal by ich zachytiť ani fotoaparát, ani obraz a ani báseň.
A potom prišlo ráno.
Horúca káva, len pre to, aby som zabil chuť včerajšieho večera. Keby som sa nezobudil pri nej, kávu by som si nedal. Vedieť, že včerajšia noc nie je posledná, bolo v tej chvíli tým jediným na čo som myslel.
Predstavoval som si oheň. Oheň pod čajníkom, ktorý horí, aj keď čaj už vrie (alebo vie). Záležalo len na tom, kedy ten oheň udusím a čaj začne chladnúť. A to som nechcel.
Deň uplynul, veľmi si ho nepamätám. Bol som v tranze, možno sme v tom tranze boli obaja. Ťažko povedať, myslím, že to nevie nikto. A kto by aj mohol, keď nikto neexistoval.
Večer. Obraz, na ktorý sa pozerám vždy keď môžem. Kôpky prachu, ktoré mám pod nohami do teraz a ktorých sa nechcem vzdať, lebo v nich sú aj zvyšky nej. Vlak odišiel.
Sklonená hlava a vtedy ma premkol hlad. Ľahký šalát s kúskami balkánskeho syra, paradajkami, ľadovým šalátom, kukuricou a minimálne pollitrom aceto di balsamico. Jemne zamiešať lyžicou, ale chuť po nej nezmizne.
Stále mám v rukách jej krk, opálený, ale biely. Dlhé nohy na drevenej podlahe, ktorá stlále škrípe, akurát nie vtedy, keď kráča ona. Lebo je prízrakom a pod nimi podlaha neškrípe. Existujú v snoch, možno v predstavách.
A potom ďalší deň ráno. Kávu som si nespravil.
Nejedol som, len sa osprchoval, umyl zuby a obliekol. Prešiel mestom na miesto, ktoré nie je podstatné a stále myslel na to, či na pleciach nenájdem aspoň jednu stopu po jej prstoch. Jedno jediné miesto, ktoré by bolo skutočné. Obzrel som si ruky, v rámci možností, no nič nenašiel.
Keď som sa vrátil domov, musel som povysávať ten prach, ktorý možno ani nebol, ale ja som ho videl. Všetky kúty, rohy a miestami aj rovné steny. V živote by som nebol pomyslel na to, že povysávam pavúka bez štipky strachu.
A potom, keď som prechádzal z obývačky do spálne, na zárubni bola farba. Ja nemaľujem, ona áno.
Uvidel som jej sveter, ktorý mala prehodený na stoličke. Našiel som jej náramok pod vankúšom, kde spala.
Znova je večer.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár