Čím som staršia, tým viac si u ľudí všímam typickú črtu. Že nechápu, aký obrovský dar je láska. Áno, áno, tá je prekrásna medzi mužom a ženou, či v mojom prípade dievčaťom a chlapcom...Ale pre mňa je láska v prvom rade cit, vzťah, puto medzi dvoma dušami.A na toto ľudia veľmi často a aj radi zabúdajú.
Nechcem sa tu tváriť na dokonalú ľudskú bytosť, na niekoho, kto si váži každý jeden moment so svojimi blízkymi. Od toho mám žiaľ skurvene ďaleko. Ale..snažím sa. Snažím sa najviac ako sa len dá pocítiť "mojim" ľuďom, že ich zbožňujem. Celých. Takých, akých sú. A o to vďačnejšia som, keď to isté cítim od nich. A cítim to často.
Patrím k ľuďom, ktorí si veľmi rýchlo obľúbia človeka. S Danicou mi stačilo jedno popoludnie, vyprevadenie pri jej panelík,aby som verila, že už navždy bude v mojom živote. S Dianou iba to, keď rozprávala o svojich cestovateľských túžbach a Barcelone a tej krásnej umeleckej duši v nej. S Riou pár vtipných doučovaní a už bola jednou z mojich blízkych duší. S Matejom len jeden jediný bozk potvrdil, že to je láska na celý život.
No nezabúdam na to, že nie je samozrejmosť, že tí, ktorých milujem, milujú aj mňa. Skôr naopak. Užívam si to. Teším sa z toho. Chce sa mi tancovať, srdečne sa smiať a vybozkávať všetko živé vôkol. Z tohto skutočného zmyslu života. Z pozemského neba. Že napriek všetkým sračkám v tomto odpornom konzmunom materialistickom svete plnom bolesti ostáva to najsilnejšie. Láska človeka k človeku. Ešte stále tu má miesto. A preto ešte nič nie je stratené. A tento svet má nádej..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár